Ruská výnimočnosť je zakorenená v izolácii pravoslávnej krajiny - diplomacia Moskvy sedí na "otočnej stoličke"

Ruská výnimočnosť je zakorenená v izolácii pravoslávnej krajiny - diplomacia Moskvy sedí na "otočnej stoličke"


21.07.2019

Proti súčasnému strašeniu ruskou hrozbou a iracionálnej rusofóbii je najúčinnejším prostriedkom hlbšie poznávanie ruských dejín a neskreslený pohľad na aktuálnu ruskú realitu bez zveličovania či prikrášľovania faktov. Príznakom ruskej výnimočnosti nie je mesiášstvo. Je zakorenená v izolácii pravoslávnej krajiny a jej presvedčení, že má dar skutočnej náboženskej viery. Posilnila ho ruská úspešná - aj keď drahá - obrana štátnej suverenity, ktorá potvrdila postavenie Ruska ako významného globálneho hráča, odmietajúceho príkazy od kohokoľvek. Ruská pozícia v globálnom systéme sa v posledných piatich rokoch dramaticky zmenila, spolu s jej kľúčovými medzinárodnými vzťahmi. Tieto zmeny ovplyvnili identitu Ruska, zmenili jeho hranice, predefinovali jeho zmysel pre národnosť a vytvorili svetonázor úplne odlišný od tradície posledných troch storočí. Pochopenie dosahu týchto zmien je nevyhnutné pre všetkých, odkázaných na vyjednávanie s Ruskom, ktoré je čoraz vplyvnejšou súčasťou celosvetového spoločenstva.

V takomto rámci formuloval svoju štúdiu významný geopolitický analytik - riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie - Dmitrij Trenin, ktorý v historickej retrospektíve sa pokúsil načrtnúť charakteristiku identity Ruska, problémy jeho hraníc a vzťahov so susedmi, Putinove pokusy o reintegráciu bývalých sovietskych republík a naznačil budúci vývoj vzťahov Ruskej federácie k iným štátom v širšom geopolitickom kontexte. Podľa Trenina  takmer tri desaťročia od zániku ZSSR je tu Rusko, ktoré po prvýkrát je prevažne ruské - nielen etnicky a nábožensky - ale aj geopoliticky. Nemá žiadne impérium, aby si ho muselo brániť alebo znovu vydobyť. Už sa nesnaží stať sa „súčasťou Európy“ a Európania ako takí ho neprijímajú. Európa je teraz západným susedom Ruska a nie modelom, ako tomu bolo za čias Petra Veľkého - alebo mentorom, ako sa o to pokúšala  Európska únia v poslednej dobe. Rusko, ktoré sa nachádza pod sankciami Západu, neprijalo politickú izoláciu ani ekonomickú sebestačnosť, ale redefinuje svoju pozíciu a úlohu vo svete. 

 

Rusko nie je ani západnou, ani východnou krajinou. Na severe väčšinou zaberá severné oblasti mega-kontinentu Veľkej Euroázie, ktorá sa rozprestiera od Pyrenejského polostrova až po Čukotku. Nie je to ani jadro alebo centrálna mocnosť, ale krajina s najväčším fyzickým prepojením. V skutočnosti zdieľa hranice od Nórska po Severnú Kóreu. Okrem hranice s Európou má na juhovýchode dlhú hranicu s Čínou, ešte dlhšie rozhranie s moslimským svetom na juhu a najdlhšia časť je arktické pobrežie na severe. V relatívne úzkych prielivoch susedí Rusko so Spojenými štátmi a Japonskom. Čierne more ho spája s Tureckom a Kaspické more s Iránom. Ani India nie je príliš ďaleko. Táto poloha nielenže umožňuje, ale núti ruských vodcov, aby rozvíjali 360-stpuňovú víziu. Trenin obrazne konštatoval, že „Rusko sedí na otočnej stoličke,“ rieši príležitosti a výzvy, ktoré sa objavujú na jeho hraniciach a pobreží. Vo svete, ktorý Rusku ponúka len integráciu na globálnej úrovni, môže slobodne sledovať záujmy ako nezávislý hráč na svetovej scéne.

 

Zaťažkávacou skúškou pre vznikajúci model zahraničnej politiky Ruska v 21. storočí môže byť politika Moskvy na Blízkom východe.  Moskva tam nemá formálne stálych spojencov, ale je pripravená spolupracovať s tými, ktorých záujmy v danej oblasti a na určité časové obdobie sa zhodujú so záujmami Ruskej federácie. Nikto zo spojencov - Damašek, Ankara, Teherán, Hizballáh - nedostal 100%-ný záväzok Ruska, ani im ho neposkytuje. Všetky vzťahy sú transakčné a záujmové. Podobný postoj existuje voči väčšine protivníkov so zjavnou výnimkou islamského štátu a al-Káidy. Saudská Arábia a Katar boli na druhej strane v sýrskej vojne, čo však Rusku nebránilo v rozvoji a prehlbovaní vzťahov s Rijádom a Dauhou. Ankara bola prvým partnerom, predtým Turci zostrelili ruský bombardér. Nakoniec po pokání a odpustení sa stali blízkym partnerom Moskvy. Ešte viac ohromujúca je schopnosť Ruska účinne a simultánne sa vysporiadať s aktérmi, ktorí sa navzájom považujú za nezmieriteľných nepriateľov: Izrael a Irán; Irán a Saudská Arábia; Saudská Arábia a Katar; Turecko a Kurdi; Hizballáh a Izrael. Táto schopnosť by mala slúžiť Moskve k dobru, pretože sa bude viac zapájať do komplexných vzťahov v Ázii: Japonsko a Čína; Čína a India; India a Pakistan - a tak ďalej. Pravdepodobne najdôležitejšou úlohou zahraničnej politiky Moskvy je dlhodobo úspešne kontrolovať asymetrický vzťah s Pekingom.

 

V kontraste s uvádzanými reláciami západný rozmer zahraničnej politiky Ruska pravdepodobne zostane zásadne napätý. Konflikt hybridnej vojny so Spojenými štátmi bude podľa všetkého pokračovať a zintenzívňovať. Jediným skutočným bodom agendy USA a Ruska v blízkej budúcnosti je zabránenie priamej vojenskej zrážke medzi oboma mocnosťami a predchádzanie eskalácii konfliktov, v ktorých podporujú protichodné strany - napr. na Ukrajine a v Sýrii. Ďalším dlhodobým faktorom je odcudzenie Európy. V súčasnosti je medzi Európskou úniou a Ruskom málo spoločných projektov,  okrem aktivít samotných firiem.  V susedstve Ruska  je nepriaznivá situácia na Ukrajine, ktorá bude pravdepodobne pretrvávať desaťročia, ak nie generácie. Budúce postavenie Bieloruska ako sprostredkovateľa medzi Ruskom a Európou je výzvou pre múdrosť zahraničnej politiky Moskvy. Nebude to ľahké, pretože takmer celá západná hranica Ruska - od Nórska po Ukrajinu - sa zmenila na novú líniu vojenskej konfrontácie medzi Ruskom a krajinami NATO.


Späť