Putin je pilierom politického systému Ruska - realita však núti Kremeľ k zmenám, ktorým sa ruská spoločnosť bráni

Putin je pilierom politického systému Ruska - realita však núti Kremeľ k zmenám, ktorým sa ruská spoločnosť bráni


07.08.2018

Prieskumy verejnej mienky v Rusku už dávnejšie signalizujú, že názory na potrebu spoločenských reforiem v krajine sa medzi odborníkmi a radovými občanmi výrazne líšia. V jednom minuloročnom prieskume moskovského sociologického centra Levada cca 60 % oslovených expertov označilo za hlavnú prekážku rozvoja krajiny všadeprítomnú korupciu. Súčasnú stagnáciu Ruska pripisujú odborníci neistej vládnej stratégii, slabosti občianskej spoločnosti a defektnému justičnému systému. Zatiaľ čo odborníci žiadajú zásadné inštitucionálne reformy, ruskí občania majú obavy z ich dôsledkov na životnú úroveň a spoliehajú sa na podporu zo strany štátu. Reformátori teda nemajú podporu občanov, ktorí za svoje priority považujú zvýšenie osobného blahobytu, kvalitnejšie zdravotníctvo a školstvo.

Vplyvný komentátor denníka Kommersant Andrej Percev prezentoval na internetovom portáli moskovského strediska Nadácie Carnegie  názory, prečo Rusko nemôže vytvoriť politickú štruktúru, ktorú potrebuje. Uvádza, že verejná nespokojnosť s plánom zvýšiť dôchodkový vek odhalila kritický nedostatok v politickom systéme krajiny: neexistuje žiadna politická infraštruktúra, ktorá by mohla fungovať v krízových podmienkach. Len prezident Vladimír Putin môže hovoriť v mene štátu. Bez neho sa vertikálne zrúti. Rusko zúfalo potrebuje alternatívne spojenie medzi štátom a občanmi. Ale prakticky každý projekt politickej infraštruktúry fundamentálne podkopáva vertikálnu moc v krajine. Posledné mesiace posledného funkčného obdobia Vladimíra Putina rýchle odhalili jeho hlavný problém. Základným prvkom politickej infraštruktúry v krízových podmienkach je prezident, jeho obraz, meno a priezvisko.

 

Inštitúcie - ako politické strany, parlament, regionálna a miestna samospráva - údajne v Rusku existujú. Ale nefungujú ako prvky mocenského mechanizmu. Iba prezident alebo tí, ktorí sa prezentuj ako jeho zástupcovia - strana Jednotné Rusko, jednotliví poslanci, guvernéri - oslovujú ľudí v mene štátu. Doteraz prezidentovo meno zaručuje úspešnú komunikáciu. Ale toto nastavenie má jednu zreteľnú chybu: bez populárneho prezidenta sa celá vertikálna moc zrúti a neexistujú silné inštitúcie ani horizontálna infraštruktúra, ktorá by ju podporila. Nedávny návrh na zvýšenie dôchodkového veku v Rusku jasne demonštroval tento problém. Systém si vyžadoval politickú infraštruktúru na vysvetlenie tejto nepopulárnej reformy občanom. Angažovala sa Štátna duma, regionálne parlamenty, Jednotné Rusko, guvernéri i televízna propaganda.

 

Napriek tomu pozitívne preferencie prezidentovi, vláde a Jednotnému Rusku začali klesať, aj keď sa štátne orgány pokúšali zastrieť oznámenie o reforme tým, že ho uverejnili v čase majstrovstiev sveta vo futbale. Systém sa chvíľu pokúšal udržať hlavný a jedine fungujúci prvok infraštruktúry - Vladimíra Putina - mimo dosahu. Nakoniec sa však musel angažovať aj on sám. Hlava štátu uviedla, že reforma sa jej „nepáči“, ale v blízkej budúcnosti sa jej nemožno vyhnúť. Všetci politickí aktéri začali prezentovať nejednoznačnú pozíciu prezidenta vo svetle najpriaznivejšom pre seba. Mnohé médiá vykresľovali Putina ako odporcu reformy, zdôrazňujúc slovo „nepáči sa.“ Strana Jednotné Rusko sa zameralo na druhú časť Putinovho vyjadrenia, že dôchodková reforma bude pokračovať.

 

V kontexte s touto situáciou  komentátor Percev konštatuje, že architekti Putinovho systému nemajú potrebu alternatívnych štruktúr. Autonómny konštrukt, ktorý nie je postavený na Putinovi, môže byť automaticky označený ako nelojálny. A jeho protivníci by s radosťou brali takéto riešenie ako vrchol nelojality. Z tohto dôvodu sa zdá, že všetky pokusy navrhnúť projekty politickej infraštruktúry sa javia ako neúplné. Stále závisia na predpoklade, že Vladimír Putin zostane jedinou významnou osobnosťou ruskej politiky. Zároveň však súčasná realita núti Kremeľ, aby vytvoril politickú infraštruktúru nezávislú od prezidenta. Nepopulárne reformy sa začali skôr, než sa očakávalo, rovnako ako verejná nespokojnosť s nimi.  

 


Späť