Pred päťdesiatimi rokmi sovietska vedecká a kultúrna elita mlčala - za česť Ruska riskovali svoju slobodu iba jednotlivci

Pred päťdesiatimi rokmi sovietska vedecká a kultúrna elita mlčala - za česť Ruska riskovali svoju slobodu iba jednotlivci


25.08.2018

V stredu 21. augusta 1968 denník „Pravda“ - orgán Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu uverejnil oznámenie agentúry TASS, podľa ktorého „stranícki a štátni činitelia Československej socialistickej republiky obrátili sa na Sovietsky zväz a ďalšie spojenecké štáty s prosbou o poskytnutie bratskému československému ľudu neodkladnej pomoci, vrátane pomoci ozbrojených síl.“ Týmito slovami deklarovala sovietska oficiálna propaganda agresiu proti spojeneckej krajine - Československu, ktoré sa rozhodlo ďalej nepodriaďovať sa diktátu z Moskvy a zmeniť nevyhovujúci politický systém, obmedzujúci slobodu a demokratické práva občanov. Je smutné, že ešte dnes sa nájdu v Rusku médiá, ktoré sa pridržiavajú lživej verzie spred päťdesiatich rokov. Na druhej strane sa žiada zdôrazniť, že existujú v Rusku novinári, nezatajujúci pravdu o okupácii Československa.

Historik a novinár Gleb Morev v ruskom denníku „Vedomosti“ pripomenul, že 25. augusta 1968 konala sa na Červenom námestí v Moskve demonštrácia, ktorá zachránila česť ruskej spoločnosti. Pred päťdesiatimi rokmi sovietska vedecká a kultúrna elita mlčala a médiá boli plné správ o jednomyseľnom súhlase všetkých sovietskych ľudí s „medzinárodnou pomocou bratskému československému ľudu.“ Ale po štyroch dňoch od invázie do Česko-Slovenska - na poludnie 25. augusta - osem ľudí: Larisa Bogorazová, Natália Gorbanevská, Pavel Litvinov, Konštantín Babický, Vadim Delone, Taťjana Bajevová, Vladimír Dremľuga a Viktor Fajnberg prišli na Červené námestie s ručne namaľovanými transparentmi, medzi ktorými na jednom bolo napísané „Za vašu a našu slobodu!“

 

Forma protestnej demonštrácie bola síce pre úrady neočakávaná, ale v post-stalinskej Moskve nie jedinečná. Už v decembri 1965 na Puškinovom námestí po prvýkrát od roku 1927 - keď v rámci osláv 10. výročia Októbrovej revolúcie prešiel Moskvou sprievod trockistickej opozície - došlo k nepovolenému zhromaždeniu na obranu KGB zatknutých spisovateľov Andreja Siňavského a Júlia Daniela, čim až do konca sedemdesiatych rokov pokračovala tradícia stretnutí ochrancov ľudských práv na Puškinovom námestí. Gleb Morev spomína, ako pri tejto príležitosti spisovateľ Alexander Solženicin zhrnul svoj postoj do troch slov „Hanba byť sovietskym,“ čo bola obmena vyjadrenia Alexandra Gercena „Je hanba byť Rusom“, keď ruské vojská potlačili poľské povstanie proti cárskej ríši v rokoch 1830-1831.

 

Účastníci demonštrácie proti invázii do Česko-Slovenska boli zatknutí a odsúdení za ohováranie sovietskeho systému a porušovanie verejného poriadku. Obvinení na súde zdôrazňovali individuálny charakter svojho konania, vzdialený od akejkoľvek politickej komunity a straníckosti. Medzi demonštrantami boli predstavitelia rozličných spoločenských vrstiev - od filológa a básnika až po fyzika a robotníka. Spájal ich morálny pocit kvôli pobúreniu agresiou, nevyhnutnosť protestovať proti tomu, čo bolo z ich pohľadu nespravodlivosťou. Dominancia etiky, ktorá sa jasne prejavila pri demonštračnom akte na Červenom námestí, bola charakteristická pre všetky aktivity v oblasti ľudských práv v Sovietskom zväze. Predstavuje to najdôležitejšie pre pochopenie povahy sovietskeho disentu a jeho nepriateľstva voči politickej sfére, ktorá bola nevyhnutne spojená s násilím a lžou.

 

Podľa názoru autora rýdzo etický charakter disidentského protestu, jeho úmyselné zameranie na morálnu a etickú agendu, ktorých ústrednými bodmi boli otázky národného pokánia za zločiny stalinizmu a boj za ľudské práva a slobody, ovplyvnili nízku mieru popularity zápasu o ľudské práva v období stabilného rozvoja Sovietskeho zväzu. S meniacou sa ekonomickou situáciou v krajine a prudkým poklesom životnej úrovne jej občanov v druhej polovici osemdesiatych rokov, súčasne s Gorbačovovou kampaňou perestrojky a glasnosti, vzťah k disidentskej ideológii sa začal meniť. V januári 1991 - po krvavých zrážkach pri vyhlásení nezávislosti Litvy od ZSSR - na demonštrácii „Žiadna okupácia Litvy!“ zišlo sa na moskovskom Manéžnom námestí nie osem ľudí, ale 200 000.  

 


Späť