Pre Rusko je dôležité, aby sa nestalo čínskym "vazalom" - odcudzenie Moskvy od Európy možno zlikvidovať deeskaláciou v Donbase

Pre Rusko je dôležité, aby sa nestalo čínskym "vazalom" - odcudzenie Moskvy od Európy možno zlikvidovať deeskaláciou v Donbase


15.02.2019

Zahranično-politickí experti v Moskve prichádzajú k záverom, že v medzinárodnom postavení Ruska v posledných rokoch došlo k zásadným zmenám, ktoré si vyžadujú vážne zamyslenie a potrebujú aj širokú verejnú diskusiu. Predmetom diskusie by malo byť miesto a úloha krajiny vo svete, jej vzťahy so svetovými a regionálnymi aktérmi, ako aj s jej najbližšími susedmi. Nastoľuje sa otázka, čo by sa malo považovať za hlavný cieľ a najdôležitejšie úlohy zahraničnej politiky - vytvorenie priaznivých vonkajších podmienok na rozvoj Ruska alebo zmena svetového poriadku ? Taktiež sa žiada zamerať pozornosť na medzinárodné perspektívy Ruskej federácie. V súčasnosti - v kontexte hybridnej vojny - je ruský verejný priestor naplnený propagandou, niekoľkonásobne prevažujúcou nad nezaujatou analýzou. Analýza a reflexia sú však nevyhnutné, aby nedošlo k tomu, že konfrontácia prerastie do kolízie - a aby sa namiesto toho nebezpečné súperenie premenilo na normálnu súťaž s prvkami spolupráce. Na celom svete vytvárajú zahraničnú politiku úzke skupiny „riešiteľov" za účasti obmedzeného počtu „zasvätených.“

V kontexte takýchto úvah si zaslúži osobitnú pozornosť štúdia „Mapa obrysov ruskej geopolitiky: Možná stratégia Moskvy vo Veľkej Euroázii.“ Jej autorom je riaditeľ moskovského strediska Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin, ktorý popri dlhoročnej praxi výskumníka v oblasti zahraničnej politiky má i skúsenosti, nadobudnuté počas služby v sovietskych a neskôr ruských ozbrojených silách (1972-1993). Pôsobil tiež v sovietskej delegácii na sovietsko-amerických rokovaniach o jadrových a vesmírnych  zbraniach v Ženeve. Vo svojej štúdii zhrnul zásady, na ktorých by mala v budúcnosti stavať ruská zahraničná politika. Podľa neho Rusko:

 

  • koná na medzinárodnej scéne, pričom primárne obraňuje alebo podporuje svoje národné záujmy; neusiluje sa nanucovať svoj vlastný politický model alebo určitý poriadok medzinárodných vzťahov iným krajinám alebo regiónom;
  • nemá stálych spojencov, ani stálych protivníkov (s výnimkou teroristických a extrémistických skupín a formácií, ktoré sú nepriateľmi civilizácie); udržiava pracovné kontakty so všetkými významnými aktérmi bez ohľadu na ich ideológiu, charakter politických systémov a históriu vzťahov s ruským štátom;
  • nevnucuje svoje hodnoty alebo svetonázor nikomu, nezasahuje do štátneho usporiadania iných krajín, rešpektuje ich zaužívané hodnoty a zvyky, je tolerantné voči akýmkoľvek náboženstvám a denomináciám;
  • rešpektuje skutočné bezpečnostné záujmy všetkých štátov a je pripravené brať ich do úvahy, pričom pružne spája normy medzinárodného práva a zásady spravodlivosti;
  • odmieta tvrdenia každého, kto diktuje a dominuje vo vzťahu k jednotlivým štátom, regiónom alebo celému svetu.

 

Podľa Trenina najvýznamnejšou krajinou Veľkej Eurázie pre Rusko je Čína. Za súčasných podmienok - konfrontácia so Spojenými štátmi a odcudzenie od Európy - je pre Rusko dôležité, aby sa vyhlo tomu, že by sa stalo čínskym „vazalom". S ohľadom na túto okolnosť by strategickou líniou Moskvy v súvislosti s Pekingom mohlo byť ďalšie zapojenie Číny do multilaterálnych inštitúcií za účasti Ruska, kde by Čínska ľudová republika (ČĽR) zohrávala úlohu najväčšej krajiny, ale nie hegemóna. V politickej sfére je takou inštitúciou Šanghajská organizácia pre spoluprácu (SCO). Bolo by v záujme Ruska zmeniť SCO na hlavnú bezpečnostnú konzultačnú organizáciu v kontinentálnej Ázii. Rusko by tam mohlo hrať kľúčovú úlohu ako štát s najväčšími diplomatickými, vojenskými a spravodajskými skúsenosťami medzi členmi Šanghajská organizácia pre spoluprácu. Otázky bezpečnosti a ekonomickej spolupráce sa môžu riešiť v rámci skupiny RIC (Rusko - India - Čína), ktorá spája tri hlavné kontinentálne mocnosti.

 

V bilaterálnych vzťahoch medzi Čínou a Ruskom je rozumné dodržiavať existujúci model: Ruská federácia a ČĽR nikdy nebudú konať proti sebe navzájom, ale nemusia vždy konať spoločne. Podobne sa Moskva a Peking zaviažu, že žiadny z nich nevrazí druhému nôž do chrbta a zároveň sa nebudú navzájom zaväzovať vo vzťahoch s tretími štátmi. Dve veľké, hoci rozdielne veľké sily - ako Rusko a Čína - sa musia udržiavať od seba na určitú vzdialenosť: inak sa treniciam nevyhnú. Táto výstraha sa týka najmä požiadaviek na užšie zblíženie medzi Ruskou federáciou a Čínskou ľudovou republikou až po uzavretie politickej a vojenskej aliancie medzi nimi. Ich aliancia - aj keby to bolo možné - by nebola v záujme Ruska ani Číny.

 

Vzťahy s Európou budú pre Rusko mimoriadne dôležité a vyžadujú si tiež  prehodnotenie. Rusko sa nebude - ako v nedávnej minulosti - snažiť o maximálne zblíženie s Európskou úniou alebo sa podobať na západných susedov. Súčasné odcudzenie Ruska je však absolútne nerentabilné. Európska únia nie je strategickým hráčom, akými sú USA alebo Čína. Z geopolitického a vojenského hľadiska Európa závisí od Spojených štátov a táto závislosť bude v dohľadnej budúcnosti pokračovať. Niektoré krajiny EÚ sú historicky nepriateľské voči Rusku, pretože v ňom vidia hrozbu ich nezávislosti. Udržanie takejto zotrvačnosti je relatívne jednoduché, zmena je veľmi náročná - v najbližšej budúcnosti nemožná. Za týchto podmienok je Európa pre Rusko hlavne hospodárskym a technologickým partnerom. Cieľom  stratégie Moskvy by mohla byť postupná zmena odcudzenia na susedské vzťahy. Z toho vyplýva vzájomné uznávanie rozdielov, nezasahovanie do záležitostí druhého, ​​obchodná spolupráca tam, kde je prospešná - a potrebný vzájomný rešpekt.

 

Ruský expert sa domnieva, že takýto cieľ nemožno dosiahnuť bez vyriešenia  alebo prinajmenšom deeskalácie konfliktu v Donbase. Nádeje Moskvy, že dohodu na východe Ukrajiny možno dosiahnuť na základe Minských dohôd, sú nereálne. Je rozumné prejsť k aktívnej politike v regióne Ukrajiny a východnej Európy. A tu možno urobiť zásadné rozhodnutie v prospech získania ľudí namiesto získania pôdy. Donbas je ukrajinské územie, ktoré sa skôr či neskôr spojí so zvyškom krajiny. Jeho obyvatelia - ktorí majú pocit zvláštneho vzťahu k Rusku alebo sa obávajú prenasledovania zo strany štátnych orgánov v Kyjeve - musia dostať príležitosť a podmienky (vrátane materiálnych) na presťahovanie do Ruska a získanie ruského občianstva. Aktívne získavanie ľudí na presídlenie a prácu v Rusku bude oveľa efektívnejšie ako podpora kvázi štátnych subjektov - napríklad Doneckej ľudovej republiky, Luganskej ľudovej republiky, ako aj Podnesterskej moldavskej republiky. Navrhovaný prístup nielenže demograficky posilní Rusko, ale môže tiež uľahčiť praktické uskutočnenie dohôd z Minska a vytvoriť priaznivejšiu atmosféru na zlepšenie vzťahov s Európou.

 

Čo sa týka samotnej Ukrajiny, Moskva by mala výrazne znížiť intenzitu štátnej propagandistickej kampane, odmietnuť nesprávnu a dezorientujúcu myšlienku, že "Ukrajinci a Rusi sú jeden národ" a považovať túto krajinu za susedný cudzí štát. Potenciálnym strategickým cieľom Ruskej federácie je stabilizácia vzťahov s Ukrajinou. Možno tým dosiahnuť dohodu o návrate Donbasu Ukrajine i nasledujúce uznanie ruského statusu Krymu a Sevastopoľu zo strany Kyjeva (za podmienok, na ktorých sa obe strany dohodnú). Potom budú ruské hranice v Európe opäť plne uznané medzinárodným spoločenstvom. Bude možné začať s normalizáciou situácie na južnom Kaukaze, zmrazenej v dôsledku ozbrojeného konfliktu v roku 2008.

 

Ďalším spojencom USA a susedom Ruska je Japonsko - prejavuje výrazne vyššiu nezávislosť zahraničnej politiky ako Európa. V súvislosti so  sankciami Západu proti RF sa súčasné vedenie v Tokiu usiluje vyriešiť územný problém vo vzťahoch s Ruskom a zabrániť vytvoreniu jednotného protijaponského frontu  Pekingu a Moskvy. Cieľom stratégie Moskvy v japonskom smere by mohla byť transformácia Japonska na významný zdroj ruskej modernizácie, najmä na východe Ruska. Moskva nepotrebuje Tokio ako protiváhu v Pekingu, ale japonská technológia a investície, vedecká a technická spolupráca s Japonskom by boli veľmi užitočné pre rozvoj krajiny. Rovnako ako v prípade Európy má zmysel prilákať japonské podniky do Ruska a rozšíriť prístup ruských tovarov na japonské trhy. Podpísanie rusko-japonskej mierovej zmluvy a riešenie územného problému v tomto kontexte by sa stalo nevyhnutným základom budúcej užšej spolupráce, transformácie "vzdialeného susedstva"  na blízke.  Ak sa takéto riešenie dosiahne diplomaticky, bude si to  vyžadovať "ratifikáciu" verejnou mienkou oboch krajín.

 

S Čínou, krajinami Európy a Japonskom má Rusko spoločné hranice. Ale nie s Indiou, hoci s touto krajinou Moskva nahromadila skúsenosti zo 70-ročného tesného a prakticky bezproblémového partnerstva. India rýchlo získava ekonomickú váhu, vybudovala svoju vojenskú silu a posilňuje svoju zahraničnú politiku. Spolu s Čínou a Európou sa táto krajina stáva jedným z hlavných centier Veľkej Eurazie. Cieľom ruskej politiky by malo byť všestranné prehĺbenie privilegovaného partnerstva s Indiou a jej rozšírenie za hranice medzištátnych vzťahov. Obzvlášť atraktívna pre Rusko by mala byť spolupráca v oblasti moderných technológií - kde Indovia dosiahli mimoriadny pokrok. Praktickým cieľom Ruska by mala byť premena ešte stále čisto formálnej skupiny RIC na stálu poradnú radu o hlavných otázkach bezpečnosti, stability a rozvoja v kontinentálnej Ázii. Fungujúca RIC poskytne Rusku príležitosť zmäkčiť rivalitu medzi dvoma najdôležitejšími ázijskými partnermi a posilniť svoju pozíciu kľúčového moderátora. Moskva by však mala akceptovať skutočnosť, že India sleduje mnoho-vektorovú zahraničnú politiku, v ktorej ruský vektor nie je dominantný. Z geopolitických a ekonomických dôvodov bude Dillí naďalej rozvíjať vzťahy s Washingtonom, čo by sa malo vnímať bez znepokojenia.

 

Dmitrij Trenin tiež spomenul, že v kontexte globálneho otepľovania sa Arktída mení na severnú geopolitickú fasádu Ruska. Viditeľným dôkazom týchto zmien je oveľa aktívnejšie využívanie severnej námornej cesty (NSR), ktorá spája Áziu a Európu.  Ruská federácia v Arktíde spolupracuje priamo so západnými štátmi - USA, Kanadou, Dánskom, Nórskom, ako aj s Fínskom, Švédskom a Islandom. Napriek tomu, že väčšina z nich sú členovia NATO, Rusko by sa malo vyhnúť nadmernej militarizácii Arktídy. Naopak, regionálna interakcia s krajinami Ameriky a Európy by sa mala využiť ako platforma pre vzájomnú spoluprácu. Veľký záujem o Arktídu prejavujú aj krajiny Ázie - Čína, Japonsko, Južná Kórea a India. Strategickým cieľom Ruska by mohlo byť premeniť NSR na jednu z najdôležitejších svetových obchodných ciest a využiť túto vodnú cestu na rozvoj regiónov Krajného Severu a Ďalekého východu krajiny bez toho, aby boli dotknuté bezpečnostné záujmy a suverenita Ruska. Čím viac bude v Arktíde, ako aj na Ďalekom východe a na Sibíri medzinárodných partnerov, tým bude Rusko schopnejšie prilákať ich viac, tým silnejšie budú jeho pozície na severných a východných hraniciach krajiny.


Späť