Odklon Ukrajiny od Ruska nie je výsledkom vnútorného sprisahania alebo intríg zahraničných síl

Odklon Ukrajiny od Ruska nie je výsledkom vnútorného sprisahania alebo intríg zahraničných síl


10.11.2017

"Ukrajinská kríza viedla k politickému konfliktu medzi Ruskom a Spojenými štátmi, odcudzeniu Ruska od krajín Európskej únie." - napísal riaditeľ strediska Nadácie Carnegie v Moskve Dmitrij Trenin, ktorý popri dlhoročnej praxi výskumníka v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti má aj skúsenosti, nadobudnuté počas služby v sovietskych a neskôr ruských ozbrojených silách (1972-1993). Bol styčným dôstojníkom Sovietskej armády v Nemecku a pôsobil tiež v sovietskej delegácii na sovietsko-amerických rokovaniach o jadrových a vesmírnych zbraniach v Ženeve.

Jeho štúdia uverejnená v časopise „Rusko v globálnej politike“ sa podrobne zaoberá tým, aké dôsledky má ukrajinská kríza pre samotné Rusko, jeho národnú identitu a geopolitické sebaurčenie. Uvádza, že prvým „veľkým zlyhaním ruskej politiky na Ukrajine“ bolo to, že Moskva „oranžovú revolúciu“ v rokoch 2004-2005 videla výhradne ako výsledok vonkajšieho zásahu s ďalekosiahlymi geopolitickými cieľmi. Úzkosť v Moskve vyvolávala požiadavka vlády v Kyjeve začiatkom roku 2008, aby Ukrajinu zaradili do programu prípravy na členstvo v NATO, čo okamžite podporil Washington. Prezident Vladimír Putin urobil vtedy bezprecedentný krok: pricestoval do Bukurešti na aprílový summit NATO, aby sa pokúsil presvedčiť vodcov aliancie o nebezpečenstve turbulencií na Ukrajine a rozdelení krajiny v prípade, ak sa Kyjev prikloní na stranu aliancie.  Moskva varovala Západ pred nebezpečenstvom konfliktu s Ruskom a Kyjevu adresovala výstrahu, že nemusí rešpektovať územnú celistvosť Ukrajiny, keď vstúpi do Severoatlantickej aliancie.

 

Dmitrij Trenin pripomína, že základom zahraničnopolitickej časti prezidentského programu Vladimíra Putina sa v roku 2011 stala koncepcia euroázijskej únie, kde bolo vyhradené dôležité miesto pre Ukrajinu. Autor si kladie otázku, čo by sa bolo stalo, keby sa prezident Viktor Janukovič  v roku 2013 jasne priklonil na stranu Ruska a súhlasil s plnohodnotnou účasťou Ukrajiny v projekte euroázijskej únie. Rusko by získalo 45-miliónovú krajinu, ktorú by muselo podporovať - najmä finančne - na neurčitú dobu. A čo by sa bolo stalo, keby Janukovič začiatkom roku 2014 urobil to, čo mnohí v Moskve od neho očakávali: rozohnal Majdan a vyhlásil výnimočný stav. V dôsledku toho by sa na Ukrajine začala občianska vojna. Nielen na východe v Donbase, ale aj na západe krajiny by sa objavila nová „Západoukrajinská ľudová republika“ s jej partizánmi. Poľsko a NATO by otvorene nezasahovali, ale zrejme by pomáhali povstalcom nielen morálne.

 

Na Ukrajinu by boli uvalené sankcie Západu a Rusko by muselo Kyjevu platiť, aby kompenzovalo straty. Samotné Rusko by v tomto scenári bolo tiež vystavené sankčnému tlaku - s najväčšou pravdepodobnosťou prísnejšiemu ako teraz - za „podporu bábkového a represívneho režimu v Kyjeve.“ Na posilnenie postavenia tohto režimu by Moskva musela vyslať na Ukrajinu bezpečnostných špecialistov, vrátane časti špeciálnych jednotiek. Vyvolalo by to všeobecnú nespokojnosť a hromadný odpor nielen na severozápadnej Ukrajine v oblastiach Haliče a Volyne. „Takto by sa Rusko dostalo do pasce“ - myslí si Dmitrij Trenin – a nemohlo by sa z tejto situácie dostať bez katastrofických následkov pre seba. Z takéhoto pohľadu je súčasný stav pre Rusko výhodnejší.

 

Za hlavný dôvod neúspechu ruskej politiky na Ukrajine považuje autor ignorovanie skutočnosti, že väčšina ukrajinskej elity - čo je pre mnohých Rusov nepríjemné - je preniknutá „duchom sebadôvery“, snom o nezávislom ukrajinskom politickom projekte, odlišnom a oddelenom od ruského projektu. V praxi takýto projekt nemožno realizovať ani v rámci ekonomického zblíženia medzi Ukrajinou a Ruskom, nehovoriac o úplnej integrácii oboch krajín. Je tiež zrejmé, že veľká príťažlivá sila Ruska, ruského jazyka a ruskej kultúry sťažujú formovanie ukrajinského politického národa. Ukrajinský politický projekt môže byť úspešný len v podmienkach maximálnej izolácie Ukrajiny od Ruska.

 

V samotnom Rusku prevláda názor, že „Rusi a Ukrajinci sú prakticky jeden ľud.“ V súčasnosti ruskí predstavitelia fakticky oživujú koncepciu jediného pravoslávneho ruského ľudu, ktorá bola formálne prijatá v ruskej ríši koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia. Dnes sa v tejto súvislosti hovorí o „ruskom svete“ ako o osobitnej civilizačnej komunite. Uvedený prístup je však iba čiastočne pravdivý v súvislosti s kultúrou, ale nie s ekonomikou a politikou. Napriek všetkým týmto snahám vektor ašpirácií Ukrajiny smeruje k Európskej únii. Možno s istotou konštatovať, že Bielorusi tiež približujú svoju krajinu k Európe a prezident Alexander Lukašenko dôsledne buduje nezávislý bieloruský štát, ktorý by v žiadnom prípade nemal byť plne integrovaný s Ruskom.

 

V kontexte s konfliktom v Donbase ruský expert konštatoval, že súčasná „hybridná vojna“ bude trvať dlhšiu dobu a jej výsledok bude mať zásadný význam pre budúce postavenie Ruska a Spojených štátov v globálnom systéme medzinárodných vzťahov. Strategický kompromis medzi Moskvou a Washingtonom - vrátane Kyjeva -  je podľa Trenina takmer nemožný, pretože by bol vnímaný ako víťazstvo alebo ústupok. Ani zásadné rozdiely medzi Ruskom a krajinami Európskej únie by sa nemali podceňovať, i keď medzi Ruskom a USA takéto ostré rozpory neexistujú. De-eskalácia konfliktu v Donbase a čiastočná stabilizácia na juhovýchode Ukrajiny sú najdôležitejšie podmienky na prekonanie napätia vo vzťahoch Ruska s EÚ.

 

Kremeľ sa spolieha predovšetkým na Nemecko a Francúzsko, že sa pozitívne postavia k návrhu prezidenta Putina na nasadenie mierových síl OSN v Donbase. Ide o prvý krok v novom kole ruskej a európskej diplomatickej angažovanosti, na ktorom participujú aj Spojené štáty a Ukrajina. „Cyperský model“ rozdelenia Donbasu, ktorý v skutočnosti navrhuje Moskva, je však pre Kyjev a Washington neprijateľný.  Keby sa v Donbase podarilo zaistiť prímerie pri zachovaní súčasného politického status quo, ukrajinský konflikt by zmizol zo stránok medzinárodnej tlače a Ukrajina by stratila svoj obraz obete ruskej agresie.

 

Pozícia Moskvy vychádza zo zásady, že musia byť zabezpečené práva obyvateľov oboch separatistických republík, pričom uznáva zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny v rámci medzinárodne uznaných hraníc - s výnimkou Krymu. Podľa Trenina  je zrejmé, že Ukrajina sa v dohľadnej budúcnosti nestane členom NATO. Napriek tomu bude naďalej veľmi nepriateľským štátom voči Rusku. V tom bude mať politickú i vojenskú podporu Washingtonu. Podobne možno konštatovať, že myšlienka federalizácie Ukrajiny nemá v súčasnosti serióznu podporu. Šance na postupnú stabilizáciu vzťahov medzi Ruskom a Európskou úniou však existujú. Hlavné ponaučenie pre Rusko - uzatvára svoju štúdiu Dmitrij Trenin - spočíva v nevyhnutnosti pozorne sledovať, hlboko študovať a pokúšať sa pochopiť Ukrajinu. *    


Späť