Koronavírusová kríza ukazuje, aká je Čína - váha a moc Pekingu prudko narastá a model Západu stráca príťažlivosť

Koronavírusová kríza ukazuje, aká je Čína - váha a moc Pekingu prudko narastá a model Západu stráca príťažlivosť


02.04.2020

Sme svedkami toho, že časti českých médií a politikov - podobne ako na Slovensku - zmocňuje sa v poslednej dobe protičínska hystéria a pretekajú sa vo všestrannej dehonestácii ázijskej veľmoci pri každej malichernej príležitosti. Do stavu osobitnej nepríčetnosti ich uvádza predovšetkým zjavná závislosť nielen nás, ale prakticky celého sveta na dodávkach zdravotníckeho materiálu na boj s epidémiou koronavírusu. Celý svet bol rýchle sa šíriacou nákazou zaskočený a všade panuje zúfalý nedostatok ochranných prostriedkov. Jedinou krajinou schopnou naliehavé obrovské potreby sveta v tejto oblasti pokryť, je Čína, ktorá sama dokázala - ako sa zdá - nákazu potlačiť. Preto o čínske dodávky zúri veľký konkurenčný boj a dopyt vysoko prevyšuje ponuku.

V takomto kontexte výkonný riaditeľ Inštitútu Václava Klausa Jiří Weigl v denníku Právo pripomenul, že nie každý uspeje, ale Česká republika bola zatiaľ relatívne úspešná. To privádza časť českej politiky a médií temer k šialenstvu. Neuplynie deň, aby na Čínu nevyliali kýble špiny, pretože dodávaný tovar je nekvalitný, že nám ho predáva - a nie daruje - že svoje výlučné postavenie propagandisticky zneužíva, že jej naši predstavitelia za dodávky v najvyššej núdzi ďakujú atď. Najvýstižnejšie asi na túto hystériu reagoval v jednom svojom nedávnom rozhovore sociológ Jan Keller, keď poznamenal, že nikto nemusí údajne drahý čínsky „brak“ brať a môže namiesto toho používať kvalitné ochranné pomôcky, ktoré nám zadarmo dodali naši západní spojenci. Podmienkou je však mať pevné zdravie.

 

Naozaj, obraz úplne pred nákazou bezmocného a nepripraveného Západu v porovnaní s globálnymi výrobnými kapacitami a disciplinovanou organizovanosťou Číny je frustrujúci. Na príklade koronavírusovej krízy sa tak mnohým otvoril pohľad na skutočný stav súčasného sveta a jeho perspektívy. Čínou a vzťahmi k nej by sme sa mali zaoberať vážne. Nepomôžu nám ani hulvátske a detinské provokácie a nadávky, ani monopol jednotlivcov na česko-čínske vzťahy. Väčšina ľudí u nás stále nedoceňuje, k akým gigantickým zmenám v Číne a prostredníctvom nich i vo svete za posledných štyridsať rokov došlo. Veľká časť verejnosti v pohľade na svet ustrnula v šťastnej ére po páde komunizmu v atmosfére, ktorú najlepšie charakterizoval Francis Fukuyama vo svojej slávnej knihe „Koniec dejín a poslední človek.“ Stále mnohí u nás zastávajú jeho presvedčenie, že Západ a jeho liberálna demokracia sú definitívnym víťazom vývoja sveta, jeho model spoločnosti i hodnoty sú univerzálne a ide len o to, kedy sa úplne rozšíria po celej planéte.

 

V tejto ilúzii všetci zabudli na malého muža v ďalekej Čínskej ľudovej republike Ten Siao-pchinga, ktorému sa podarilo skombinovať autoritársku štátnu moc s voľným trhom a súkromným podnikaním a otvoriť krajinu svetu, čím ovplyvnil jeho dlhodobý vývoj možno viac ako Lenin, Hitler, Stalin či Reagan. Celý svet sa chytil ponúkanej príležitosti a za štyri desiatky rokov premenil obrovskú Čínu na skutočnú dielňu sveta, do ktorej preniesol prakticky celú svoju materiálnu výrobu. Celá táto gigantická transformácia sa v Číne uskutočnila pod pevným vedením autoritatívneho režimu, ktorý sa síce sám nazýva komunistickým, ale skôr než nám dobre známi klasici marxizmu ho inšpirujú čínska konfuciánska tradícia, nacionalizmus a príklad tvorcu singapurského hospodárskeho zázraku a tamojšej autoritatívnej demokracie Lee Kuan-Yew. U nás to nevnímame a nechceme vnímať a stále operujeme s nie príliš výstižnou paralelou z našej vlastnej histórie po roku 1968 a predpokladáme, že v Číne vládne obyvateľom túžiacim po pomeroch západnej demokracie tak, ako vtedy u nás nenávidený totalitný režim.

 

Zabúdame, že čínske obyvateľstvo za 5 000 rokov histórie inú než autoritatívnu podobu vlády nepoznalo, individualistické hodnoty nezdieľa, s demokraciou nemá žiadnu skúsenosť a je mu cudzia. Naopak, nedoceňujeme skutočný civilizačný pokrok a bezprecedentné zvýšenie životnej úrovne, ktoré posledné dve generácie obyvateľov ČĽR zažili. Nikdy v histórii ľudstva sa nepodarilo za tak krátku dobu o toľko zvýšiť životný štandard tak veľkého počtu ľudí. Naše paralely s komunizmom v tomto prípade úplne zlyhávajú a zmierme sa s tým, že tvrdý čínsky režim sa u väčšiny svojich obyvateľov teší autorite a masovej podpore. Naše nesprávne hodnotenie čínskeho vývoja však plynie predovšetkým z toho, že nie sme schopní doceniť gigantický rozmer čínskeho rozmachu. Nie sme schopní si predstaviť, čo to znamená 1,5 miliardy ľudí, nedoceňujeme, že je to temer dvakrát toľko, čo predstavuje počet obyvateľov Európy a Severnej Ameriky spolu. Nevnímame, že táto masa zvyšovala svoju produkciu zhruba o 10 % ročne a že sa do Číny presunula veľká časť bohatstva Západu.

 

Stále žijeme v ilúzii, že globalizácia a otvorený svet slúžia našim, západným záujmom a potrebám, pretože to bol Západ, ktorý proces globalizácie akceleroval a vždy presadzoval. Stále si pritom spolu so starým Fukuyamom predstavujeme, že globalizácia pobeží podľa nás a povedie k univerzálnemu rozšíreniu nášho spôsobu života a hodnôt po celom svete. Nie sme schopní pripustiť, že by to mohlo byť inak. Svet však dnes - bohužiaľ - smeruje inam. Reťazová jadrová reakcia ekonomického

rozvoja Číny, ktorá sa rok po roku zväčšuje a urýchľuje, sa dnes otvorene prejavuje vo svetovom hospodárstve i medzinárodných vzťahoch. Váha a moc Číny prudko narastajú a Západ nevyhnutne stráca. Celý systém medzinárodných vzťahov a predstavy o globálnej vláde, usilovne presadzované západnými progresivistickými elitami, v dôsledku toho si vyžadujú zásadné prehodnotenie. Ich vybudovaný inštitucionálny rámec (medzinárodné organizácie, pakty, dohody atď.) začína zmenou pomeru síl stále viac slúžiť Číne než tradičným západným veľmociam na čele s USA.

 

Americký prezident Donald Trump a jeho antiglobalistická politika sú prvým príznakom toho, že si to časť elít na Západe - predovšetkým v USA - začala uvedomovať. Pri zachovaní súčasných trendov prestal byť univerzalistický globalizmus pre defenzívny Západ výhodný. Čína sa naopak stáva jeho hlasitým zástancom, keďže je presvedčená o tom, že „ríša stredu“ zaujme nevyhnutne svoje určujúce miesto ako dominantná pokojná sila vo svete, tak ako sa sama vnímala v predchádzajúcich tisícročiach až do 19. storočia. Čínska tradícia je totiž veľmi trpezlivá a nemá záľubu v agresii. Verí, že obria váha Číny sa skôr či neskôr presadí.

 

Nám skutočný význam a silu dnešnej Číny ukázala až dnešná epidémia - podotýka Jiří Wegl. Podľa jeho názoru by Česká republika ako dospelá a seriózna krajina mala to racionálne doceniť a hľadať stratégiu, ako v meniacom sa svete obstáť. Neriešme dilemu, či ČĽR - alebo Tchaj-wan, ako si to niektorí krátkozrakí a nezodpovední ľudia predstavujú. Zaoberajme sa svetom, ktorého kontúry sa z dnešnej krízy vynárajú a ktorý vôbec nemusí pripomínať to, čo sme si zvykli opakovať. Nadávky a provokácie - rovnako ako podliezavosť a kšeftárstvo nie sú tou cestou, akou by sme mali k tak závažnej záležitosti pristupovať. Vyvážené vzťahy s ČĽR musia patriť k našim národným záujmom rovnako, ako dobré vzťahy so susedmi a spojencami. Bez jasnej politiky v tejto veci sa naša krajina nemôže zaobísť.


Späť