Čínsky úspech v Afrike má svoju logiku - Peking sa nemieša do vnútorných záležitostí, nepoučuje o demokracii alebo autokracii

Čínsky úspech v Afrike má svoju logiku - Peking sa nemieša do vnútorných záležitostí, nepoučuje o demokracii alebo autokracii


04.09.2018

Britský denník Financial Times nedávno pripomenul, že „africká populácia - ktorá sa má do roku 2050 zdvojnásobiť - je najmladšia a najrýchlejšie rastúca na svete. Preto sa africké vlády spoliehajú na strategickú spoluprácu s Čínou, aby investovala do vzniku nových pracovných miest a zavádzania moderných technológií, čo by malo pomôcť zamestnať rastúcu generáciu mestskej mládeže. V afrických metropolách majú záujem prehlbovať vzťahy s Pekingom, aby si zlepšili svoju vyjednávaciu pozíciu s Európou, Spojenými štátmi a dokonca aj s ďalšími rozvojovými krajinami, ako sú India alebo Turecko. Dúfajú, že intenzívna angažovanosť Číny v Afrike pozitívne ovplyvní záujem Západu investovať na tomto kontinente.

O ovládnutí Afriky čínskym spôsobom píše v časopise „Ogoňok“ ruský orientalista Dmitrij Kosyrev pri príležitosti konania Fóra spolupráce Číny s Čiernym kontinentom (FOCAS), ktoré v dňoch 3.-4. septembra prebieha v Pekingu. Autor uvádza, že Čína poskytla  africkým krajinám bezplatnú pomoc v hodnote 75 miliárd $ a investovala tam približne 100 miliárd $ - čo je viac, ako tam vložil ktokoľvek iný. Od roku 2009 je ich hlavným obchodným partnerom; obchodný obrat presahuje sumu 200 miliárd $. Vďaka čínskym investíciám v Afrike funguje alebo sa buduje 100 priemyselných parkov, kde sa vyrábajú alebo budú vyrábať osobné a nákladné autá, chladničky, televízory a iný sortiment. Teda vzniká štruktúra, ktorá umožní zaplatiť čínske pôžičky.

 

Čínsky úspech v Afrike vyzerá neočakávane, ale má svoju logiku. Stratégia interakcie medzi Čínou a Afrikou začala fungovať už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a nebola prerušená. Kosyrev poukazuje na fakt, že Afrika na rozdiel od rôznych častí Ázie je neutrálna a keď sa Čína pokúšala o pozíciu jedničky svetovej ekonomiky, jej susedia vytiahli staré „historické účty“, vrátane územných problémov. Dnes je to viditeľné v juhovýchodnej Ázii na príklade Vietnamu, ktorý sa prejavil protičínskymi protestnými diplomatickými nótami.  Samostatnou kapitolou je dianie v južnej Ázii, kde sú India a jej susedia, ktorí sa zbližujú s Čínou, takže vzniká konflikt aj s Indiou. Ale v Afrike neexistuje nič také, čo by sa priečilo princípom čínskej zahraničnej politiky.

 

Peking sa nemieša do vnútorných záležitostí iných krajín, nepoučuje o demokracii či autokracii  alebo o niečom inom.  V dôsledku toho sme svedkami veľkolepého fenoménu - niečo, čo sa nepodarilo kolonialistickému Západu ani komunistickej Moskve, vyšlo Číňanom. Autor nastolil otázku: čo znamená Afrika z priemerného pohľadu Západu ? Katastrofu. Choroby, chudobu, bezvýznamnosť všetkých vyskúšaných technológií rozvoja, prevraty, gangy konkurujúcich si kmeňových vodcov, utečenci do Európy. A čo je Afrika pre Čínu, možno vidieť na uvádzaných číslach a konkrétnych výsledkoch.  Ak sa hovorí, že Čína sa stala globálnou ekonomikou a mocnosťou, v prvom rade je to vidieť na príklade  Afriky, až potom Ázie, Stredného východu alebo Latinskej Ameriky, nehovoriac o Európe a USA.

 

Dlhú dobu patrila tretina „čierneho kontinentu“ Veľkej Británii. V takomto kontexte

orientalista Kosyrev spomína, že len pár dní pred príchodom vyše päťdesiatich vodcov krajín tohto kontinentu na fórum FOCAS do Pekingu navštívila britská premiérka Theresa Mayová tri krajiny: Južnú Afriku, Nigériu a Keňu. Sľúbila im 5 miliárd $, aby sa Británia stala „prvým investorom“ na kontinente, avšak nie celkovo, ale iba spomedzi krajín skupiny G7. K tomu autor poznamenal, že dobiehať a predbiehať Čínu v Afrike je dobrým cieľom - aj keď hodne vzdialeným.  Fórum v Pekingu prezentuje systém kontinentálneho rozsahu, známy z už existujúcich rozvojových plánov. Žiada sa poznamenať, že hoci Čína neustále poskytuje pomoc niekomu v Afrike, celý systém funguje aj so ziskom pre čínsku stranu.   


Späť