Americko-ruské vzťahy po stretnutí Trump-Putin v Osake - Američania nikoho vo svete nepovažujú za seberovného

Americko-ruské vzťahy po stretnutí Trump-Putin v Osake - Američania nikoho vo svete nepovažujú za seberovného


28.06.2019

Politika Washingtonu voči Moskve sa neurčuje v Bielom dome, ale v Kongrese a Donald Trump je bezmocný, aby ju mohol korigovať. Ale jeho stretnutie s Vladimírom Putinom v Osake malo predsa zmysel. Ako hlavný bod programu rusko-amerických vzťahov sa už päť rokov javí prevencia náhodných ozbrojených konfliktov medzi oboma krajinami, ktoré by mohli viesť k jadrovej vojne. Medzi politológmi a novinármi v Rusku i USA existuje vtip: najlepší spôsob, ako stabilizovať americko-ruské vzťahy je zakázať Trumpovi stretnutia s Putinom. Po každom stretnutí prezidentov a nasledujúcich verejných vyhláseniach hlavy Bieleho domu vzťahy medzi týmito dvoma prudko upadali. Bolo tomu tak po Hamburgu-2017 i Helsinkách-2018, keď kongresmani pobúrení Trumpovym správaním schvaľovali čoraz ťažší balík protiruských sankcií. Z mediálneho hľadiska terajšie stretnutie v Osake bolo pokojnejšie, ale spôsob, akým Trump Putinovi žartovne pohrozil prstom, vyzývajúc ho nezasahovať do nadchádzajúcich amerických volieb, nie všetkých v Spojených štátoch rozveselil.

Trumpovi protivníci majú podozrenie voči prezidentovi - pripomenul riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin - že ich prezident tajne sympatizuje s Putinom a Ruskom, ale Trump nie je „náš človek“, čo je zrejmé. Je to podnikateľ, nie kazateľ. Vníma Čínu - a nie Rusko - ako hlavnú výzvu a hrozbu Spojeným štátom. Pri všetkej jeho náklonnosti k škandálom a urážkam vyjadruje sa pozoruhodne zdržanlivo a niekedy úplne ohľaduplne k Rusku a jeho vodcovi. Napriek tomu je však Trump strategicky nespoľahlivý a takticky nepredvídateľný. V skutočnosti za neho sa vzťahy USA s Ruskom výrazne zhoršili, než ako tomu bolo za Obamu. Reálna - sankčná - politika Washingtonu sa neurčuje v Bielom dome, ale v Kongrese Spojených štátov a prezident Trump je bezmocný, ak by ju chcel meniť. V jeho administratíve by sa sympatie voči Moskve sotva našli. Prečo sa teda stretávať za takýchto podmienok ? - položil Trenin otázku. Podľa uznávaného ruského experta prezident Putin bol však pripravený na stretnutia, pritom - ako to objasnil nedávno jeho poradca Jurij Ušakov - v akomkoľvek formáte, ktorý by jeho americkému kolegovi vyhovoval.

 

Nemá zmysel hádať, aké sú skryté motívy Putina. Mnohé je celkom zrejmé. Trump je najvyšším veliteľom ozbrojených síl USA. Jeho rozkaz stačí, aby sa začala regionálna vojna - v Kórei alebo na Blízkom východe. Môže sa rozhodnúť rozmiestniť rakety stredného  doletu v Európe a v severovýchodnej Ázii, čo podľa ruského ministerstva zahraničných vecí môže viesť k situácii, podobnej karibskej kríze v roku 1962. Záleží na Trumpovi, či bude predĺžená zmluva START-3, posledný fragment rusko-amerického systému kontroly zbraní. Spolu s rizikom novej porcie sankcií od nespokojných kongresmanov ako odplaty za stretnutie s Trumpom je tu neprimerane väčšie riziko nepochopenia motívov správania sa amerického kolegu  v zložitých situáciách v prípade odmietnutia osobných kontaktov s ním. Stretnutie prezidentov Ruska a USA na okraj zasadnutia skupiny G20 v Osake nie je summitom v plnom formáte alebo dokonca plnohodnotnou pracovnou schôdzkou; americká strana, ktorá sa dohodla na stretnutí, neposkytla čas na jeho prípravu. Išlo o to, aby sa stretli. Hlavným bodom programu vzťahov medzi Ruskom a USA je už päť rokov prevencia náhodného ozbrojeného konfliktu, ktorý by mohol viesť k jadrovej vojne. Iba v minulom roku bola dvakrát testovaná vzájomná zdržanlivosť - v oboch prípadoch v Sýrii. Pravidelne dochádza k nebezpečnej konvergencii lietadiel a lodí, naposledy v Juhočínskom mori.

 

Aby sa znížilo riziko tejto hrozby, náčelník ruského generálneho štábu Valerij Gerasimov osobne komunikuje s predsedom amerického Zboru náčelníkov štábov  Josephom Dunfordom a s vrchným veliteľom NATO v Európe Todom D. Woltersom. Kvôli tomu pravidelne medzi štyrmi očami komunikujú šéfovia ruských a amerických bezpečnostných rád Nikolaj Patrušev a John Bolton. Za týmto účelom začiatkom roku 2018 navštívili Washington traja šéfovia ruských spravodajských služieb - FSB, SVR a GRU. Takto vznikla špeciálna rusko-americká vojensko-politická sieť „VKontakte“, kde logicky patrí aj linka Putin-Trump. Motto tejto siete je častejšie sa stretávať. Okrem tohto hlavného problému - rizika náhodného konfliktu - a širšej témy strategickej stability existuje množstvo špecifických otázok. Kremeľ sa snaží o nové politické urovnanie na Ukrajine a zaujíma ho, čo možno očakávať od USA. Biely dom sa zaoberá Iránom a Severnou Kóreou - krajinami, s ktorými aktívne pracuje ruská diplomacia. Moskva a Washington sú znepokojení vývojom situácie v Afganistane. V Sýrii i vo Venezuele prebieha konkrétny, ale zrejme aj neplodný dialóg. Skutočnosť, že dohody medzi Ruskom a USA sú možné aj v postsovietskom priestore, dokazuje ich nedávna spolupráca - za účasti Európskej únie - úspešná operácia na zbavenie moci jedného moldavského oligarchu.

 

Všetky tieto témy boli prerokované v Osake. Pochopiteľne, že o „veľkej dohode“ medzi Kremľom a Bielym domom sa teraz nehovorí. Vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi ostávajú vo všeobecnosti konfrontačné. V americkej domácej politike je Rusko naďalej toxické a začínajúca volebná kampaň túto toxicitu zintenzívni. Musí sa vymeniť mnoho amerických zákonodarcov, aby sa na program dostali otázky  obmedzenia alebo zrušenia sankcií. Preto pre mnohých súčasných ruských politikov sú americké sankcie účinné navždy a možno sankcií ešte pribudne. Washington zjavne nemá žiadnu stratégiu smerom k Rusku - tak ako v zahraničnej politike vôbec. Praktické kroky Bieleho domu a Kongresu sú všelijaké, vyhlásenia jednotlivých vysokých predstaviteľov si protirečia. Studená občianska vojna v Spojených štátoch, ktorá prebieha od roku 2017, sa stupňuje v očakávaní rozhodujúcej bitky v roku 2020. V tejto vojne je Rusko považované za subjekt, ale v oveľa väčšej miere jej objektom - čo je nezávideniahodná pozícia. Zmyslom uvažovania o dlhodobej ruskej stratégii v americkom smere znamená spoliehať sa na profesionalitu kontaktných osôb na oboch stranách, na ich schopnosť nepripustiť osudovo zlé kalkulácie a katastrofické omyly.

 

Zároveň je potrebné vziať do úvahy skúsenosti z posledných dvoch desaťročí. Ruské pokusy spriateliť sa so Spojenými štátmi boli márne. Američania neuznávajú a nepovažujú nikoho za seberovného, ale to je ich problém, ale nie ruský problém. Rovnoprávnosť v politike nie je synonymom všeobecnej rovnosti síl. Stačí si udržiavať rovnováhu v kľúčových oblastiach a mať príležitosti na vyjednávanie. Je to dôležitý status, ale pre súčasné Rusko závisí predovšetkým od stavu jeho ekonomiky, vedeckého a technického potenciálu a produktivity práce. Získať vážnosť voči sebe možno dosiahnuť predovšetkým prostredníctvom sebaúcty. Súperenie Ruska ako veľkej nezávislej krajiny s USA - ako s najsilnejšou a stále dominujúcou silou sveta - je nevyhnutné. Je to normálny stav vzťahov medzi dvoma štátmi, ktoré nie sú spojencami. Súčasná konfrontácia s Amerikou nebola osudovo nevyhnutná a bola výsledkom arogantnej politiky Washingtonu a vážnych chybných kalkulácií v aktivitách Moskvy, najmä ukrajinským smerom v rokoch 2013-2014. Ale to je - podľa Trenina - téma na inú debatu.

 

Rusko oficiálne presadzuje multipolárny alebo polycentrický svet. Súčasne s tým vo viacerých dôležitých sférach - ekonomike a financiách, technológiách a predstavách o budúcnosti - svet prejavuje tendenciu k novej bipolarite, tentoraz americko-čínskej. Takýto výsledok by nebol optimálny pre Rusko, napriek zjavnej dôležitosti jeho blízkych a priateľských vzťahov s Čínou. V tomto kontexte Trenin pripomína, že tajomstvo úspechu súčasnej ruskej politiky na Blízkom a Strednom východe je v jej pragmatickom multivektorovom prístupe, podpore produktívnych vzťahov so všetkými významnými aktérmi a na tomto základe uplatňuje svoje národné záujmy a víziu regionálnej stability a bezpečnosti. Na dosiahnutie rovnováhy ruskej zahraničnej politiky v globálnom meradle sú potrebné pracovné vzťahy s USA. Aby sa takéto vzťahy mohli v budúcnosti vytvárať, je potrebné brať do úvahy americkú predstavu o vlastnej výlučnosti a vzájomne sa nedráždiť rôznymi politickými či mediálnymi „kačicami.“ Informačná konfrontácia, hodnotové protirečenia, či špionáž budú pokračovať, ale obrazne povedané „vtrhnutie do politickej spálne toho druhého bude vylúčené.“

 

Ruský geopolitický analytik uzatvára svoju úvahu konštatovaním, že Rusko nevidí veľký rozdiel v tom, kto bude zvolený za prezidenta USA v roku 2020. Bude veľmi dobré, keď sa o tom presvedčia samotní Američania. V tomto prípade prvá polovica dvadsiatych rokov sa môže stať obdobím postupného ochladzovania vášní a druhá polovica - obdobím vzniku nových vzťahov rivality a spolupráce vo svete, kde sa Rusko - bez toho, aby tvrdilo, že je superveľmocou - mohlo stať dôležitým faktorom globálnej rovnováhy.


Späť