Talmud: zabi ako prvý ! - odhalenia z tajnej histórie izraelských cielených útokov na obranu Izraela a "svetového židovsva"

Talmud: zabi ako prvý ! - odhalenia z tajnej histórie izraelských cielených útokov na obranu Izraela a "svetového židovsva"


15.12.2019

Jennifer Szalaiová z denníka The New York Times v januári minulého roku si všimla knihu, ktorá prezentuje aktivity Mosadu, Šin Betu, vojenskej služby Aman i programy cielených atentátov izraelskej armády, kde zabíjanie a vraždy protivníkov patria k zaužívaným nástrojom obrany Židov v Izraeli, ale nielen tam. Nedávno vyšla táto kniha v českom preklade pod názvom „Zabij jako první - tajná historie izraelských cílených útoků.“ Jej autorom je Ronen Bergman (na obr.), známy ako analytik bezpečnostných a spravodajských tém v izraelskom denníku Jediot achronot i spolupracovník magazínu The New York Times. Napísal už viacero kníh a najnovšiu nazval podľa ustanovenia židovského Talmudu, kde sa uvádza: „Ak prichádza niekto s úmyslom ťa zabiť, vstaň a zabi ho ako prvý.“ Tajné atentáty teda definuje ako nutnú sebaobranu, ale Jennifer Szalaiová nezabudla v tejto súvislosti pripomenúť Bergmanovo konštatovanie, že „od druhej svetovej vojny Izrael zavraždil viac ľudí ako ktorákoľvek iná krajina západného sveta.“

V úvode svojej vyše 750-stranovej publikácie Ronen Bergman podotýka, že nebolo také jednoduché napísať faktograficky nasýtenú knihu - a doloženú stovkami nepovolených rozhovorov - pretože izraelská spravodajská komunita si svoje tajomstvá „žiarlivo stráži.“ Jej temer úplnú neprehľadnosť chráni spleť zákonov a noriem, prísna vojenská cenzúra i zastrašovanie, vypočúvanie a trestné stíhanie novinárov a ich zdrojov, ale tiež prirodzená solidarita a lojalita personálu špionážnych agentúr. Žiadosti adresované spravodajským službám, aby v súlade so zákonom odovzdali svoje historické dokumenty Štátnemu archívu Izraela a umožnili uverejnenie päťdesiat rokov starých či ešte starších materiálov, narazili na hlboké mlčanie. A sťažnosť na Najvyšší súd, ktorá požadovala nariadenie, aby služby postupovali podľa zákona, vliekla sa mnoho rokov; súd im nahrával a záležitosť sa nakoniec skončila iba novelizáciou samotného zákona. Predpis o utajovaní bol predlžený z päťdesiatich na sedemdesiat rokov, teda na dobu dlhšiu než dejiny štátu.

 

Analytik Bergman použil tisíce dokumentov, ktoré neboli doteraz zverejnené, pričom jeho zdroje nikdy nedostali povolenie , aby mu ich poskytli. Vysvetľuje, že prečo teda tieto zdroje s ním hovorili a poskytli mu aj tajné dokumenty. Podľa neho každý človek mal svoj vlastný motív a ich dôvody neboli o nič menej zaujímavé, ako rozhovory s nimi. „Je jasné“ - konštatuje Bergman - že „niektorí politici a spravodajcovia (oba tieto povolania vedia veľmi obratne manipulovať a klamať) sa ma snažili využiť, aby som popísal nimi preferovanú verziu udalostí, alebo chceli upraviť históriu tak, aby vyhovovala im.“ Autor sa týmto pokusom snažil zabrániť dôkladným preverovaním čo najväčšieho množstva písomných i ústnych zdrojov. Mal však pocit, že často išlo ešte o iný motív, ktorý do značnej miery súvisí s typickou izraelskou rozpornosťou - na jednej strane je všetko, čo súvisí so spravodajskými službami a národnou bezpečnosťou, v krajine označované za „prísne tajné,“ ale na druhej strane chcú všetci hovoriť o tom, čo dokázali.

 

Bergmanova kniha má 35 kapitol, ktoré potvrdzujú, že izraelské spravodajské štruktúry slúžia nielen ochrane Izraela a jeho občanov, ale pôsobia aj ako „strážca“ svetového židovstva. Autor pripomína, že mladé spravodajské služby štátu Izrael museli hneď od jeho vzniku ponúknuť odpoveď na rad problémov, ktoré predstavovalo obkľúčenie 21 nepriateľskými arabskými národmi, ktoré mu hrozili zničením. V najvyšších kruhoch izraelského rezortu obrany pôsobili ľudia, ktorí boli presvedčení, že tieto problémy možno najlepšie vyriešiť špeciálnymi, presne cielenými operáciami v hlbokom zázemí nepriateľa. Na tento účel vojenská služba Aman zriadila jednotku s názvom Spravodajská služba 13 (trinástka je totiž v židovskej tradícii považovaná za šťastné číslo). Jej prvé operácie nedopadli však najšťastnejšie, pretože agenti Amanu si počínali aj napriek dôkladnému výcviku amatérsky. Postupne sa však špeciálne izraelské štruktúry vypracovali na špičkovú úroveň, ktorou sú v súčasnosti povestné. Je zaujímavé, že mnohé konsolidované štáty vo svete oddeľovali spravodajské zložky od operačných jednotiek, ktoré sa využívajú na tajné misie, izraelské špeciálne sily od samého začiatku sú neoddeliteľnou súčasťou spravodajských organizácií; patria pod priamy dohľad spravodajských zložiek Mosadu a Amanu.

 

Autor podrobne popisuje akcie špeciálnych jednotiek proti predstaviteľom protiizraelského terorizmu i spoluprácu s izraelskými politikmi, vrátane premiérov -  Šimona Peresa, Ehuda Baraka, Ariela Šarona i Benjamina Netanjahua. Spomína aj to, že izraelskí agenti  v porovnaní so svojimi americkými a britskými kolegami majú tú nevýhodu, že musia používať falošné pasy. Napríklad komando CIA získa bez problémov legitímne pasy amerického ministerstva zahraničných vecí, i keď s falošnými menami, má ich v podstate nekonečnú zásobu a podľa potreby prekrýva jednu totožnosť inou. Americké i britské pasy sú akceptované na celom svete a málokedy upútajú nežiaducu pozornosť. U izraelských to tak nie je, najmä ak chcú izraelskí agenti preniknúť do afrických a ázijských krajín. Preto Mosad napríklad bežne falšuje pasy menej podozrievaných štátov.

 

Hoci Bergmanova kniha patrí do kategórie tzv. literatúry faktu, čitateľa zaujme aj židovský vtip, v ktorom sa hovorí, že keď niekto zomrie, príde do neba a postaví sa pred Pána Boha, ktorý sedí na tróne. Pán Boh sa každého nového mŕtveho opýta, či by mal zostať v nebi, alebo mal by byť uvrhnutý do pekla. Každý na otázku odpovie, Boh vynesie rozsudok a potom predstúpi pred neho ďalší. Keď pred neho predstúpi spravodajský dôstojník, Pán Boh sa ho opýta: „Tak kam patríš Ty ?“ „Nikam“ - odpovie mu trochu mrzuto spravodajca - „Na mojej stoličke sedíte vy ?“ Anekdota vyjadruje, akú majú o sebe mienku spravodajskí dôstojníci, ktorí vyberajú zo záplavy spravodajských údajov tie najdôležitejšie a predkladajú ich politikom, ktorí podľa nich prijímajú svoje rozhodnutia.


Späť