Autonómne zbrane a budúcnosť vojny - bude o živote a smrti rozhodovať armáda inteligentných strojov ?

Autonómne zbrane a budúcnosť vojny - bude o živote a smrti rozhodovať armáda inteligentných strojov ?


17.09.2019

Kniha „Armáda nikoho: autonómne zbrane a budúcnosť vojny“ patrí medzi päť najlepších kníh v roku 2018, ktoré si vybral Bill Gates, pričom charakterizoval ju ako veľmi komplikovanú tému a ocenil autora za jasný a plynulý výklad zložitej problematiky. Knihu napísal Paul Scharre, riaditeľ Programu Technológie a národnej bezpečnosti v Centre pre novú americkú bezpečnosť; predtým slúžil ako veliteľ tímu prieskumníkov špeciálnych operácií americkej armády v Iraku a Afganistane a americká verejnosť ho pozná z článkov v periodikách, ako sú Wall Street Journal, Foreign Affairs a Politico. Na Slovensku vyšla kniha tohto roku v preklade pod názvom „Armáda strojov“, čo metaforicky vystihuje dimenziu autonómie robotov v prostredí vojenských operácií súčasnej armády. Treba si ju prečítať, pretože napriek zaužívanej predstave, že autonómne zbrane ešte len prídu, už niekoľko desaťročí existujú a používajú sa tzv. inteligentné, autonómne zacielené bomby a strely, používané napr. v konfliktoch na Strednom východe.

Niektorí si predstavujú autonómne zbrane ako jednoduché robotické systémy, ktoré by mohli prehľadávať rozsiahle územie a zaútočiť na ciele na vlastnú päsť. Pre iných je „autonómna zbraň“ všeobecný pojem, ktorý sa vzťahuje na hocijakú raketu alebo zbraň, ktorá autonómiu používa hocijakým spôsobom, od protilodných striel diaľkového doletu až po torpéda.  Podaktorí si pod termínom „autonómne zbrane“ predstavujú stroje s inteligenciou na úrovni človeka, čo je vývoj, ku ktorému pravdepodobne v blízkej budúcnosti nedôjde a ktorý by vyvolal viacero ďalších problémov, pokiaľ by k nemu došlo. Niektorí vidia autonómne zbrane ako spoľahlivejšie a presnejšie než sú ľudia, ďalší ako logický vývoj presne navádzaných zbraní, smerujúci k humánnejším vojnám s menším počtom civilných obetí. Iní si predstavujú pohromu, bezohľadné robotické smrtiace stroje zabíjajúce veľké množstvo ľudí. Podľa autora je ťažké predvídať, ktorá vízia je pravdepodobnejšia.

 

Pozornosť si zaslúži zmienka v knihe o udalosti v noci 26. septembra 1983, keď sovietsky poručík Stanislav Petrov zachránil svet pred jadrovou katastrofou. V bunkri Serpuchov-15 začali hučať sirény a na obrovskej červenej podsvietenej obrazovke blikalo, že americká raketa je odpálená. Dovedna systém signalizoval odpálenie piatich rakiet, ale poručík Petrov si položil otázku: prečo by Spojené štáty odpálili iba päť rakiet ? Šanca, že útok je skutočný, bola jedna k jednej ! Petrov sa spoľahol na svoj inštinkt a zavolal svojim nadriadeným, že podľa jeho domnienky systém nefunguje správne. Mal pravdu, pretože išlo o odraz slnečných lúčov, ktoré zachytili sovietske satelity. Americký autor uvádza incident ako príklad, že systém sa mýlil a ľudstvo pred katastrofou zachránil obyčajný človek. Stroj na jeho mieste by konal tak, ako je naprogramovaný !

 

Paul Scharre sa podrobne zaoberá výskumom v oblasti autonómnych zbraní, snahám o ich zákaz a právnym i etickým otázkam, ktoré súvisia s ich použitím. Zameriava sa na uplatnenie umelej inteligencie vo vojenskej technike a technológii, desaťročia neprestávajúce inovácie od nemeckých torpéd „Wren“ orientujúcich sa podľa zvuku z obdobia druhej svetovej vojny - predchodcov dnešných navádzaných rakiet - autonómne kybernetické zbrane, podvodné roboty loviace ponorky a robotické tanky. Prostredníctvom rozhovorov s odborníkmi na obranu, etiku, psychológmi a aktivistami Scharre skúma, ako čeliť „kentaurom“ na budúcich bojiskách, keďže za posledných niekoľko desaťročí ľudstvo dosiahlo obrovský technologický pokrok. Ako uvádza, najmenej tridsať krajín na svete má už defenzívne

autonómne zbrane, ktoré fungujú pod kontrolou človeka.

 

V závere svojej knihy americký expert konštatuje, že „ľudské spoločenstvá opakovane spolupracovali na obmedzení najhorších ukrutností vo vojne, na ustanovení niektorých činov alebo prostriedkov na zabíjanie ako zakázaných, aj keď ide o život a smrť.“ Niekedy táto spolupráca zlyhala, ale zázrak je, že niekedy nie. V moderných časoch ozbrojené sily podstatne ustúpili od chemických zbraní, biologických zbraní, oslepujúcich laserov, pozemných mín a kazetovej munície. Nie všetky ozbrojené sily, ale väčšina z nich. Jadrové veľmoci ďalej súhlasili s obmedzením používania jadrových zbraní s cieľom zabezpečiť strategickú stabilitu. Tieto pravidlá sa niekedy porušujú, ale skutočnosť, že medzi štátmi, ktoré sa inak jeden druhého obávajú, existuje takéto obmedzenie, ukazuje, že nádej na lepší svet existuje


Späť