Vládnu koalíciu stimuluje už iba vôľa po moci - vyhliadky koalície nie sú ružové, ale ani opozícia nie si je istá víťazstvom

Vládnu koalíciu stimuluje už iba vôľa po moci - vyhliadky koalície nie sú ružové, ale ani opozícia nie si je istá víťazstvom


14.09.2019

Vývoj posledných dní naznačuje, že súčasná vládna koalícia je už iba imaginárnym spoločenstvom, ktoré sa v praxi stále viac a viac vzďaľuje od dohodnutých programových cieľov, ako boli formulované v pôvodnej koaličnej zmluve, podpísanej 23. marca 2016. Z úzko utilitárnych príčin - teda nie kvôli programovým hodnotám - koaliční partneri sa z času na čas dovolávajú koaličnej zmluvy, ak sa im to javí ako účelné. Udržanie súčasnej vládnej koalície stimuluje už iba vôľa po moci a nádej, že sa koaličným stranám podarí pod „strechou“ exekutívy urvať čo najviac z ubúdajúcich volebných preferencií. Ani pre jednu z koaličných strán nie je prioritou spoločný koaličný program, ale percentá volebných prieskumov získané za každú cenu. Iba tak si možno vysvetliť nenáležité vyjadrenia predsedu strany Smer-SD Roberta Fica k odsúdeniu Kotlebovho poslanca Milana Mazureka, hlasovanie poslancov strany Most-Híd za Ľubomíra Galka ako kandidáta na post podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo kategoricky odmietavé stanovisko predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka k návrhu na zvýšenie spotrebnej dane z cigariet, aby sa tak pomohlo budúcoročnému štátnemu rozpočtu.

Rozhárané medzikoaličné vzťahy zvýrazňujú stav vnútornej krízy v jednotlivých koaličných stranách, ktorá s blížiacim sa termínom parlamentných volieb nadobúda čoraz konfliktnejší charakter. Najmarkantnejšie sa to prejavuje v najsilnejšej vládnej strane, kde názorové nezhody medzi jej predsedom Robertom Ficom a premiérom Petrom Pellegrinim môžu vyústiť do kolízie, ktorú si tak túžobne želá opozícia a jej naklonené médiá. Napriek nedávnym výsledkom prieskumov volebných preferencií opozícia si stále nie je istá, či voľby do Národnej rady Slovenskej republiky vo februári 2020 dopadnú tak, ako si to opoziční lídri želajú. Viac než na svoje volebné programy sa spoliehajú na rozpory v strane Smer-SD, kde prebieha vnútorná konfrontácia medzi Pellegriniho „sociálnodemokratickým krídlom“ a Ficovou „národno-konzervatívnou“ väčšinou. Najväčší parlamentný subjekt „stráca pôdu pod nohami“, pretože jeho líder nenašiel ešte pred dvomi rokmi odvahu reformovať stranu, keď župné voľby signalizovali pokles dôvery elektorátu voči Smer-u. 

 

V stave politickej neistoty sa v súčasnosti ocitol sa aj predseda SNS Andrej Danko, ktorý v roku 2016 akosi „vhupol“ do vysokej politiky, z ktorej sa mu „zakrútila hlava.“ Dokázal síce zbaviť stranu nánosu Slotovej primitívnej vulgárnosti a pokúsil sa demonštrovať, že dokáže pozitívnym tónom komunikovať s predstaviteľom maďarskej minority na Slovensku. Niektorými „plytkými gestami“ však potvrdil názor tých, ktorí ho považovali za intelektuálne nezrelého na „vysokú politiku.“ Kotlebovi voliči neocenili Dankove intelektuálne „mudrátorstvo“ ani prázdne vlastenecké gestá. U voličov strany Smer-SD nezabral tým, že kopíroval Ficov sociálny populizmus alebo prezentoval vtieravú náklonnosť k Rusku. Svoj imidž zbabral najmä takým spôsobom, že sa pokúšal vydierať hlavného koaličného partnera a správal sa, ako keby v politike platili iba jednoduché „kupecké počty.“

 

Najväčšou obeťou súčasnej vládnej koalície je strana Most-Híd, ktorá poskytla Robertovi Ficovi šancu, aby v roku 2016 po tretíkrát zostavil vládu. V záujme zachovania vnútropolitickej stability Slovenskej republiky Béla Bugár akceptoval účasť jeho strany v koalícii, ktorá úspešne zvládla úlohu Slovenska ako predsedníckej krajiny Európskej únie v druhom polroku 2016. Občianska vízia strany Most-Híd bola katalyzátorom vládnej politiky a bránila niektorým excesom svojich koaličných partnerov. Opozícii nakloneným médiám to však nestačilo, a preto sústavne bičovali Bélu Bugára a jeho stranu znevažujúcou kritikou. Koaličné súžitie viedlo Most-Híd ku kompromisom, ktoré viaceré osobnosti považovali za nezlučiteľné s členstvom strane, čo sa - pochopiteľne - odzrkadlilo aj na priazni voličov. Zjednodušene možno konštatovať, že Bugárova strana stroskotala na lojalite jej vedenia voči politike koaličných partnerov, hlavne strany Smer-SD.

 

I keď volebné vyhliadky strán vládnej koalície nie sú „ružové“, ani opozícia nie si je celkom istá víťazstvom, aké by na uskutočnenie svojich predsavzatí potrebovala. Využíva každú príležitosť k tomu, aby spochybňovala súčasnú vládu a akýmkoľvek  spôsobom presviedčala občanov, že je najvyšší čas, aby sa ujala moci. Preto zinscenovala spektakulárne odvolávanie premiéra Petra Pellegriniho, hoci nedisponuje v parlamente väčšinou hlasov, ktoré na tento účel potrebuje. Plénum Národnej rady SR sa stalo propagandistickým fórom, kde opoziční i vládni politici súťažia o priazeň voličov, hoci mnohí občania považujú toto nechutné divadlo za kontraproduktívne. Žiaľ, tieto „hrubozrné“ polemiky majú ďaleko k elegantným filipikám v britskom parlamente o Brexit-e ! 


Späť