Richard Sulík pochováva SaS, ktorá kedysi ašpirovala na vedenie pravicovej opozície - aj Robert Fico stratil kontakt s realitou

Richard Sulík pochováva SaS, ktorá kedysi ašpirovala na vedenie pravicovej opozície - aj Robert Fico stratil kontakt s realitou


20.11.2019

Na Slovensku nie sme po prvýkrát svedkami toho, ako zakladateľ veľkej politickej strany vedie túto stranu k zániku, aby ju nakoniec pochoval - spolu s ilúziami tých, ktorí zakladateľovi verili a považovali ho za veľkého vodcu. Najprv sa to podarilo Vladimírovi Mečiarovi, ktorý sa „vyšvihol“ na vlnách patriotických ilúzií až kým nestroskotal na svojom populistickom avanturizme a doviedol HZDS ku krachu. Podobne si počínal Mikuláš Dzurinda napĺňajúci voličov „napravo od stredu“ ilúziami o spravodlivej „trhovej demokracii,“ teda štáte, kde všetko sa deje podľa zákonov a v zhode s ústavou - i keď podaktorým sa dostáva všetkého viac ako väčšine ostatných. V súčasnosti sledujeme, ako Richard Sulík - zakladateľ strany Sloboda a Solidaritu „pochováva“ tento politický subjekt, ktorý kedysi ašpiroval na vedenie pravicovej opozície, ba dokonca jedného času „trónil“ v tabuľkách volebných preferencií na čelných pozíciách.

Proces „samolikvidácie“ SaS začal vtedy, keď jej predseda Sulík postupne „vypudzoval“ zo strany všetkých inak zmýšľajúcich. Na jar roku 2013 „neprežili“ v  strane názorový konflikt so Sulíkom Jozef Kollár, Juraj Miškov, Daniel Krajcer, Juraj Droba a Martin Chren. Je zaujímavé, že z tých, ktorí podporovali Sulíka v spore s Kollárovými „disidentmi“, nezostali o štyri roky neskôr v strane ani Martin Poliačik a Jozef Mihál. Poliačik okrem iného vyčítal Sulíkovi odklon od liberalizmu a Mihál medzi dôvodmi rozchodu so Sulíkom uvádzal aj nezhody v otázke migrantov. Pri konfrontáciách s týmito kritikmi Sulík vždy dokázal manévrovať tak, že si pozíciu predsedu SaS obhájil. Za strategický omyl Sulíka možno však považovať jeho postup voči doteraz jeho najsilnejšej „vnútrostraníckej opozícii“, ktorú predstavovali deviati poslanci parlamentu, odmietajúci Sulíkov politický kurz a štýl jeho politiky. Rozchod so vzbúrencami znamená, že strana SaS sa ocitla na periférii slovenskej politickej scény a Richard Sulík už nikdy nenaplní svoj sen „byť premiérom.“

 

Pre tábor tzv. demokratickej opozície je Sulíkove zlyhanie nie dobrým signálom, aj keď mimoparlamentná strana Progresívne Slovensko i strana Za ľudí možno považujú za pozitívnu šancu, že časť sklamaného elektorátu SaS sa prikloní k nim. Predvolebná fragmentácia opozície posilňuje atmosféru neistoty medzi  kritikmi súčasnej vládnej koalície a znervózňuje aj  potenciálnych voličov, ktorí so znepokojením vnímajú neschopnosť opozičných politikov konštruktívne pristupovať k riešeniu nezhôd medzi nimi. Občania totiž zaiste očakávajú, že opozícia sa dokáže dohodnúť na základných postupoch a cieľoch, ale opakujúce sa vzájomné „prestrelky“ vyvolávajú v nich otázniky, či opozičným politikom naozaj ide o riešenie akútnych spoločenských problémov, alebo hlavne o podiel na moci. A nie je to iba Richard Sulík, ktorý konfrontačným spôsobom komunikácie zasieva nedôveru a pochybnosti, ako sa bude správať opozícia, keď sa jej podarí vo voľbách získať väčšinu kresiel v Národnej rade SR.

 

V kontexte s aktuálnym stavom opozície na Slovensku sa možno odôvodnene pýtať, či krajina bude mať po parlamentných voľbách vo februári 2020 stabilnú vládu. Dokážu opoziční politici potlačiť vzájomné animozity a nevraživosť tak, aby tým nezaťažovali spoločnosť a nekomplikovali riadne fungovanie exekutívy ? Ale nejde iba o túto stránku vládnutia, ale predovšetkým o to, ako sú programovo pripravení zbaviť Slovensko korupcie, klientelizmu, zneužívania funkcií a partokracie - nerestí trápiacich našu krajinu už od čias Vladimíra Mečiara až po súčasnosť. Rovnako dôležité je aj to, aký je program opozície na neľahké obdobie komplikácií, ktoré súvisia s dopadom Brexit-u na Európsku úniu, egoistickou politikou konfrontácie USA s Čínou a fenoménom migrácie. O tom sa občania v rámci predvolebnej rétoriky opozície veľa nedozvedeli - ak neberiem do úvahy negatívne vymedzenie voči politike Roberta Fica a jeho strany Smer-SD.

 

Pokiaľ ide o dnes najsilnejší politický subjekt na Slovensku - stranu Smer-SD - aj tu sa žiada pripomenúť osud takých politických subjektov, ako boli HZDS alebo SDKÚ, ktorých vodcovia sa „odtrhli“ od reality a spoliehali sa, že ich voliči  budú im dôverovať až „do súdneho dňa.“ Robert Fico založil stranu Smer-SD, ale ak nechce, aby bol jej „hrobárom“, nemal by sa brániť kritickej sebareflexii a spoliehať sa na deficit politickej vynaliezavosti svojich opozičných protivníkov. Pred desiatimi rokmi Robert Fico ešte realisticky vnímal politiku a jej zákonitosti, o čom svedčí jeho vyjadrenie, že v roku 2014 „už v politike nebudem.“ Plynutím času a tiež zhubným vplyvom ľudí okolo neho však Fico stratil kontakt s realitou a v zajatí prekonaných stereotypov spolieha sa na to, že v jeho prípade zákonitosti politiky neplatia.


Späť