Pochybnosti o trvanlivosti Matovičovho kabinetu bez reálneho základu - súčasná vládna zostava nemá reálnu alternatívu

Pochybnosti o trvanlivosti Matovičovho kabinetu bez reálneho základu - súčasná vládna zostava nemá reálnu alternatívu


13.05.2020

Inflácia špekulácií o tom, ako dlho vydrží vláda premiéra Igora Matoviča nie je síce povzbudivým signálom v začiatkoch jej funkčného obdobia, ale skôr sa zdá impulzom k premýšľaniu nad tým, čo pochybnosti o trvanlivosti Matovičovho kabinetu vyjadrujú. Na jednej strane nedôvera v stabilnú perspektívu súčasnej vlády zrkadlí názory na to, do akej miery predseda OĽaNO zvláda bremeno svojej funkcie na čele exekutívy - a na druhej strane dehonestujúce postrehy a hodnotenia vyjadrujú zjednodušený pohľad predovšetkým Matovičovych kritikov z radov opozície, ale tiež aj Ficovych kritikov. Všetci sa teraz pokúšajú „dohovárať“ populistickému vodcovi, ktorý sa uvelebil „na koni“ a správa sa ako panovník. K zveličeným argumentom jedných i druhých možno položiť otázku, či si už nepamätajú, aké antagonistické vzťahy existovali v poslednej koaličnej vláde strany Smer-SD, ale napriek tomu vydržala pokope až do „trpkého konca“ Andreja Danka a Bélu Bugára. V uvedenom kontexte nie je životnosť Matovičovej vlády aktuálna téma a ani si nezaslúži pozornosť, akú jej mienkotvorné i bulvárne médiá venovali.

Za necelé dva mesiace pôsobenia novej vlády viacerí si už všimli, že u premiéra Matoviča sa prejavuje sklon autokraticky otvárať vážne spoločenské problémy a takýmto spôsobom nastoľovať ich riešenia. Vypuklo sa to ukazuje pri nominácii kandidáta na post generálneho prokurátora, kde dal neskrývane najavo, že by mal ním byť Daniel Lipšic. Vehemencia, s akou komunikuje nomináciu Lipšica na tak mocensky dôležitý post naznačuje, že chce za každú cenu naplniť svoje už dávno prezentované predsavzatie - potrestať všetkých, ktorí podľa jeho názoru nesú trestno-právnu zodpovednosť za korupciu a zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Aby naplnil tento zámer, obsadil svojím nominantom kreslo ministra vnútra, čo by mu malo umožniť zbaviť políciu ľudí s väzbami na bývalého šéfa rezortu. Avšak Matovičovi ľudia na tak exponovaných mocenských pozíciách jednoznačne nezaručujú objektívny spoločenský záujem, ako to ilustruje príklad štátneho tajomníka ministerstva vnútra Lukáša Kyselicu, ktorý by mal garantovať zásadnú reformu polície. Zatiaľ sa prejavil iba tým, že za generálnu tajomníčku služobného úradu Ministerstva vnútra SR navrhol úradníčku, kompromitovanú podozrením účasťou na daňovom podvode.

 

Nie sú to však iba autokratické maniere Igora Matoviča, ktoré vyvolávajú pochybnosti, ako sa bude prejavovať jeho vláda v nasledujúcom období. Ekonomickí odborníci už vybadali, že v ekonomických otázkach nie je premiér žiadnym odborníkom - a nedá sa to povedať ani o jeho ministrovi financií. Z doterajších na verejnosti prezentovaných vyjadrení Matoviča vzniká dojem, že premiér iba povrchne vníma makroštrukturálne dimenzie ekonomiky Slovenska a jej globálne prepojenia. Rovnako možno hodnotiť aj jeho orientáciu vo sfére medzinárodných vzťahov, čo nepriamo priznal, keď sa krátko po parlamentných voľbách vyjadril, že zahraničnej politike sa zatiaľ nevenoval. Napríklad ešte pred rokom zastával názor, že USA „žijú si svojím životom a celý civilizovaný svet tŕpne, ako sa prezident Donald Trump vyspí a ktorú mierovú dohodu s ktorým štátom zruší.“ Pravdepodobne vtedy netušil, že bude predsedom vlády, ale jeho nedávny podpis pod spoločnou deklaráciou prezidentky, šéfa parlamentu a premiéra Slovenskej republiky svedčí o tom, že zmenil svoj názor na politiku Spojených štátov.

 

Inteligentnejší analytici pochopili, že do roku 2024 na Slovensku iná vláda ako súčasná koalícia nevznikne, pretože súčasná zostava nemá alternatívu. Sulíkova strana SaS je zaťažená bremenom jeho minulosti, keď vodca „liberálov“ de facto „zvrhol“ kabinet Ivety Radičovej a pomohol Robertovi Ficovi, aby sa po druhýkrát ujal moci. Strana bývalého prezidenta Andreja Kisku - Za ľudí patrí do kategórie politických strán „na jedno použitie“, aké už na Slovensku dobre poznáme. Takže Kiskove „siroty“ by  spáchali politickú „samovraždu“, keby sa vzdali svojej prvej a poslednej životnej šance byť vo vláde. Ani Boris Kollár by sa kvôli politickým defektom populistického autokrata nezriekol pozície druhého ústavného činiteľa štátu, o akej sa mu pred parlamentným i voľbami ani nesnívalo. Z uvedeného vyplýva, že „hádanky“ o tom, ako dlho vydrží vláda premiéra Igora Matoviča, boli iba bulvárne špekulácie bez hlbšieho ukotvenia v reálnych faktoch.

 

Súčasný stav opozície tiež vylučuje, aby sa našla iná koaličná zostava ako náhrada tej, ktoré je pri moci. Určitú mieru účinného odporu voči excesom Matovičovej politiky môže prejavovať prezidentka republiky Zuzana Čaputová, aj keď iba v rámci ústavou vymedzených možností. Ako príklad možno spomenúť  jej postoj k Matovičom zamýšľanej nominácii Daniela Lipšica na post generálneho prokurátora; nepriamo ju odmietla svojím verejným vyjadrením, že prokuratúra má dostatok skvelých kandidátov a účelovosť zmien právnej úpravy v prospech jedného kandidáta vzbudzuje otázniky aj nad tým, či by následná súťaž bola súťažou s rovnosťou šancí aj pre ostatných kandidátov. Ďalší vývoj okolo nominácie generálneho prokurátora ukáže, ako je premiér Matovič odhodlaný presadzovať svoju politickú vôľu. Zaťažkávacou skúškou vzťahov v koalícii bude však určite obdobie, keď ťažisko koronavírusovej krízy sa presunie do ekonomickej sféry a prinesie negatívne sociálne dôsledky pre občanov, ktorí volili vládne strany.


Späť