Neistá budúcnosť Slovenska po voľbách v roku 2020 - naozaj je opozícia neschopná kritickej sebareflexie ?

Neistá budúcnosť Slovenska po voľbách v roku 2020 - naozaj je opozícia neschopná kritickej sebareflexie ?


12.08.2018

Posledný prieskum volebných preferencií na Slovensku ani po niekoľkomesačnej kampani opozície i prezidenta republiky, ale ani po škandále s použitím slovenského vládneho špeciálu pri únose vietnamského občana Trinh Xuan Thanha nijako zásadne nezmenil politickú mapu elektorátu tak, aby sme mohli s určitou istotou predvídať, ako dopadnú voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020. Hlavná vládna strana Smer-SD neklesla pod magickú hranicu 20 % voličských preferencií a vedúca „sila“ opozície - strana Sloboda a Solidarita - klesla z marcových 14 % na 12,2 %. Od marca tohto roku opozičné hnutie OĽaNO stratilo 1,7 %, teda voličov jeho agresívna politická agenda tiež nepresvedčila. Jediný opozičný subjekt, ktorý spoľahlivo osciluje okolo svojej hodnoty sedem percent je zatiaľ iba Kresťanskodemokratické hnutie, čo tiež síce nie je zázrak, avšak možno akýsi príznak stabilizácie jeho voličstva.

Za určitú podkategóriu opozičných strán možno označiť špecificky populistické subjekty - Ľudovú stranu Naše Slovensko a politické hnutie Borisa Kollára Sme rodina. Kotlebovi radikálni pravičiari si už dlhšie držia svoj pravidelný cca 10 %-ný štandard a Sme rodina za nimi tiež nezaostáva, čo možno súvisí aj s tým, že majú vo svojom vedení najinteligentnejšieho politika súčasnej opozície Milana Krajniaka, ktorý kandiduje na úrad prezidenta republiky. Výsledky nedávno uverejneného prieskumu volebných preferencií akoby predvídal konzervatívny kresťanský demokrat Vladimír Palko, keď dva dni pred ich uverejnením konštatoval v internetovom denníku Postoj, že „opozícia je v súčasnosti naozaj trochu slabá.“ Na rozdiel od komentátorov médií tzv. hlavného prúdu sa nerozpakoval poukázať na to, že „nesie so sebou problém onej pochybnosti vo verejnosti, či je alternatívou.“

 

Palkovi sa podarilo trafiť klinec po hlavičke, aj keď sa hlbšie nezamýšľal nad príčinami dlhotrvajúcej politickej impotencie opozície na Slovensku, ktorá si nemôže sama dovoliť ani zorganizovať protestné zhromaždenia občanov na námestiach, pretože nemá vodcov s primeranou autoritou u svojich potenciálnych voličov. Ani nedávno narodené mimoparlamentné opozičné politické strany nie sú v stave prejaviť sa tak, aby svojimi programami a osobnosťami pritiahli záujem nespokojných voličov. Stačí spomenúť „neslanú-nemastnú“ stranu Progresívne Slovensko, svojím pomenovaním evokujúcu určitú ľavicovosť, aj keď v skutočnosti ide o spolok liberálnych intelektuálov, ktorí sa zúfalo bránili nejakej súvislosti s ľavicou, avšak na začiatku sa ponúkali ako alternatíva vládnej strany Smer-SD. Ukazuje sa, že ani spojenie viacerých vzdelaných a inteligentných ľudí nedáva záruku, že títo ľudia dokážu zrozumiteľne komunikovať so svojou potenciálnou voličskou základňou.

 

Medzi opozičnými „trpaslíkmi“ sa nájdu aj takí, ktorí sa spoliehajú na to, že ich zachráni Andrej Kiska, keď sa odsťahuje z prezidentského paláca a manželka mu dá „láskavý súhlas“, aby behal po Slovensku a agitoval za zmenu vlády. Počítať s takouto alternatívou nie je východisko z biednej situácie - nie preto, že prezident nevie rečniť „bez papiera“ - veď ani Alexander Dubček nebol bohvieaký rečník, ale masy za ním išli, aj keď bol komunista. Základný problém politickej príťažlivosti Andreja Kisku spočíva totiž v tom, že iba opakuje ošúchané argumenty opotrebovaných politikov opozície a používa slovník tzv. mienkotvorcov z médií. Naviac pribudli nezodpovedané otázky, týkajúce sa jeho majetkových pomerov a podnikateľskej morálky v období, keď ešte lietal na krídlach „dobrého anjela.“ Zjednodušene možno konštatovať, že povesť Andreja Kisku počas jeho pôsobenia v prezidentskom úrade utrpela viacero rán, spochybňujúcich jeho pôvodnú dôveryhodnosť a morálnu bezúhonnosť v očiach voličov, ktorí mu vyjadrili dôveru vo voľbách v roku 2014.

 

Keďže súčasná opozícia nie je schopná kritickej sebareflexie, Slovensko po voľbách do parlamentu v roku 2020 bude v nie ľahkej situácii. Keď Sulík, Matovič, Hlina, Kollár ani Kiska nedokážu získať dostatok hlasov občanov nespokojných so všadeprítomnou korupciou, s politickým protekcionizmom a klientelizmom vládnucich elít už od Mečiarovej éry, potom dostanú príležitosť nielen populisti ako Marian Kotleba, ale možno aj ďalší, ktorí sa budú ponúkať namiesto Smer-u, SNS a strany Most-Híd. A keď sa volebné preferencie zásadne nezmenia, vodcovia parlamentných strán budú musieť riešiť rébus, spojený so zostavovaním novej vládnej koalície. Ak sa dajú dokopy všetci proti Ficovi a Kotlebovi, môže vzniknúť nesúrodá, nestabilná a bezperspektívna koalícia. Keby sa však Robert Fico odvážil kalkulovať s podporou kotlebovcov, pochová nielen budúcnosť strany Smer-SD ako ľavicovo orientovaného politického subjektu, ale aj perspektívu Slovenska. Môže však prísť doba zrelá na veľkorysé kompromisy, ako tomu bolo dlhú dobu v Rakúsku alebo - ako je tak doteraz v Nemecku.  

 


Späť