Lajčákov úmysel zostať vo funkcii nepotešil hlavne opozíciu - predseda SNS akosi preceňuje svoj politický vplyv a váhu

Lajčákov úmysel zostať vo funkcii nepotešil hlavne opozíciu - predseda SNS akosi preceňuje svoj politický vplyv a váhu


07.12.2018

V súvislosti s rozhodnutím Miroslava Lajčáka zostať vo funkcii ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí sa žiada nekompetentným analytikom i politikom opozície vysvetliť, že rezignácia verejného činiteľa na významný post sa považuje v zavedených demokraciách za regulárny politický manéver. Využívajú ju pre veľký politický efekt na dosiahnutie určitého cieľa, čo sa nepovažuje za neobvyklú politickú prax. Napríklad v roku 1995 britský konzervatívny premiér John Major rezignoval na funkciu vodcu Konzervatívnej strany, aby týmto gestom umlčal svojich kritikov vo vnútri strany. Rezignáciou si posilnil svoju autoritu a po rezignácii bol opätovne zvolený, takže pokračoval aj vo funkcii premiéra, až kým nebol v roku 1997 porazený. Iným prípadom je rezignácia amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, ktorý opakovane predložil prezidentovi Georgeovi W. Bushovi demisiu kvôli škandálnemu zneužívaniu väznice Abu Ghraib. Šéf Bieleho domu rezignáciu odmietol a Rumsfeld ďalej pôsobil vo svojej funkcii v Pentagone. Aktuálnym príkladom je nemecký minister vnútra Horst Seehofer, ktorý sa vyhrážal kancelárke Angele Merkelovej, ak nepristúpi na zmenu azylového režimu na nemeckých hraniciach pre migrantov.

Lajčákov úmysel zostať vo funkcii nepotešil hlavne opozíciu, ktorá sa nádejala, že demisia v cudzine rešpektovaného ministra zahraničných vecí posilní rozkladný proces vo vládnej koalícii i napätie v najväčšej koaličnej strane. Osobitne dôležité je to pre premiéra Petra Pellegriniho, ktorý si Lajčáka ako odborníka cení i napriek tomu, že Lajčák odmietol prezidentskú kandidatúru za stranu Smer-SD a nehodnotí spoločenské problémy krajiny ideologicky deformovanou optikou. Pre Pellegriniho je meno Lajčák značka, garantujúca euroatlantickú orientáciu Slovenskej republiky a záruka jej pevného ukotvenia v euroatlantickom priestore. Ale ani predsedovi strany Smer-SD Robertovi Ficovi nie je ľahostajné, či v predvolebnom roku zostane vo vládnej zostave minister, ktorý je rešpektovanou autoritou v štruktúrach Európskej únie i v rámci Organizácie Spojených národov.   

 

Minister Lajčák musel „zaplatiť“ politickú daň za to, že ako predseda 72. Valného zhromaždenia OSN musel z titulu svojej funkcie participovať na príprave globálneho paktu OSN o migrácii. Na príprave sporného dokumentu sa podieľali v značnej miere predstavitelia štátov, odkiaľ pochádza nelegálna migrácia - a tiež západné štáty, známe svojou kultúrou tzv. politickej korektnosti, inak bývalé koloniálne mocnosti, ktoré nesú minimálne morálnu zodpovednosť za ekonomickú zaostalosť niektorých migračných štátov. Podrobnejšia analýza tzv. migračného paktu naznačuje, že dokument je značne ovplyvnený tiež tým, že na ňom pracovala osobitná splnomocnenkyňa generálneho tajomníka OSN pre medzinárodnú migráciu Louise Arbourová. Táto kanadská právnička je predovšetkým odborníčkou v oblasti trestného práva a medzinárodná verejnosť sa s jej menom oboznámila v čase, keď pôsobila ako prokurátorka pri Medzinárodnom trestnom tribunále pre Rwandu a Medzinárodnom trestnom tribunále pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu.

 

Iba jeden z trojčlennej vládnej koalície nepriamo prejavil nespokojnosť s tým, že Miroslav Lajčák zostane na kresle ministra zahraničných vecí. Skutočnosť, že predseda parlamentu a líder Slovenskej národnej strany Andrej Danko vyjadril na margo zotrvania Lajčáka v ministerskej funkcii viacero konkrétnych výhrad, svedčí o tom, že SNS nie je po „chuti“ euroatlantický kurz Pellegriniho kabinetu. Dankove vyjadrenia v kontexte s Lajčákovým rozhodnutím pokračovať na ministerstve zahraničných vecí patria skôr do „politického divadla“ - ktoré hrajú aj opoziční politici - ako do partnerského dialógu strán vládnej koalície. Predseda SNS akosi preceňuje svoj politický vplyv a váhu, keď verejne nastoľuje otázky, ktoré by mali byť diskutované v rámci diskrétnych koaličných rozhovorov. Buď je to príznak jeho politického amaterizmu - alebo aj zámer destabilizovať pomery v koalícii.

 

Čierno-bielym myslením poznačení jednoduchí ľudia - a takých je medzi politikmi i povrchnými pozorovateľmi slovenskej politickej scény nemálo - reagovali na Lajčákovo rozhodnutie „nezdupkať“ z politickej scény povrchnými špekuláciami alebo dokonca prostoduchými urážkami, ktorými by chceli znevážiť doterajšiu autoritu a povesť medzinárodne uznávaného diplomata. Slúži Lajčákovi ku cti, že „plané reči“ ho neodradili a postupoval tak, ako to býva aj v zavedených demokraciách obvyklé. Ale koľkí ľudia na Slovensku naozaj vedia, ako sa v zavedených demokraciách presadzujú politické zámery a aké všelijaké spôsoby tomuto účelu slúžia ?  


Späť