Kiskovo rozhodnutie ďalej sa angažovať v politike desí opozíciu - uprednostní kariéru straníckeho lídra pred rodinou v Poprade ?

Kiskovo rozhodnutie ďalej sa angažovať v politike desí opozíciu - uprednostní kariéru straníckeho lídra pred rodinou v Poprade ?


08.04.2019

Nemusíte sa zhodovať s názormi bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ale jeho nedávne vyjadrenie k zámeru prezidenta Andreja Kisku založiť si vlastnú politickú stranu si zaslúži pozornosť. Expremiér si v tejto súvislosti položil otázku: „Ak nemal povolenie, guráž a kapacitu uchádzať sa o druhý prezidentský mandát, ako bude mať kapacitu, guráž, odvahu, spôsobilosť viesť novú politickú stranu? Tomuto protirečeniu nedokážem porozumieť.“ S Dzurindovým pochybovačným vyjadrením v podstate korešponduje charakteristika opozičného denníka „N“, ktorý podotkol, že Kiska „skúša disciplínu, v ktorej je nováčikom.“ S nie príliš veľkou dôverou a dokonca i s neskrývaným dešpektom sa ku Kiskovým schopnostiam ako politika vyjadrovali aj iní, ktorí vybadali, že hlava štátu bola odkázaná na „barličky“ od svojich poradcov a považovali ho za „politicky negramotného prezidenta.“

Rozhodnutie Andreja Kisku angažovať sa po skončení jeho prezidentského mandátu ďalej v politike ako vodca vlastnej strany sotva desí stranu Smer-SD, pretože jej sociálne, nacionálne a konzervatívne založený elektorát by nebol v stave radikálne zmeniť svoju politickú orientáciu a prejaviť dôveru politikovi „stredu“, za akého sa teraz Kiska vyhlasuje.  Ostatné opozičné strany - s výnimkou Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko - už dávnejšie však dávali najavo svoju nevôľu nad tým, že sa Andrej Kiska rozhodol vstúpiť do politiky na vlastných nohách a nenechal sa adoptovať žiadnou z parlamentných opozičných strán ani neprijal privilegovanú ponuku od akejsi politickej kométy na slovenskom opozičnom nebi - hnutia Progresívne Slovensko. Azda najväčšie rozčarovanie spôsobil sebavedomému predsedovi strany Sloboda a Solidarita Richardovi Sulíkovi, ktorý sa už opakovanie prezentoval ako kandidát na premiéra, ak parlamentné voľby dopadnú pre opozíciu úspešne.

 

Kiskovou straníckou iniciatívou dotknutí opoziční lídri pochopili, že jeho strana môže značne ukrojiť z ich elektorátu a tým sa dostať na dominantnú pozíciu v opozičnom bloku, ktorý si brúsi zuby na novú vládu po voľbách v roku 2020. Možno sa zákulisní stratégovia Kiskovej ďalšej politickej kariéry domnievajú, že po odchode z prezidentského paláca dokáže Andrej Kiska - už ako bývalý prezident - osloviť aj niektorých sklamaných voličov súčasnej vládnej koalície, ba dokonca aj nejaké percentá z radov tzv. nevoličov, teda občanov, ktorí súc sklamaní ponovembrovým spoločenským vývojom nedôverujú žiadnej zo súčasných politických strán. Uvedené špekulácie môžu vyvolať úškľabky u Kiskových neprajníkov, ale aj tak znervózňujú tzv. staré štruktúry opozície, znepokojené tým, že dirigentom opozičnej predvolebnej kampane sa môže stať na ich úkor Kiska, ešte stále inšpirujúci ilúzie občanov nespokojných s vládnutím Roberta Fica, ako aj s roky trvajúcou nemohúcnosťou jeho politicky „impotentných“ kritikov v opozičných laviciach.

 

Ak Andrej Kiska neprejavil ochotu inkorporovať sa do starých opozičných štruktúr, svojim potenciálnym voličom tým vysiela signál, že doterajších odporcov Roberta Fica nepovažuje za potenciálne schopných zbaviť stranu Smer-SD dominantného postavenia na slovenskej politickej scéne. Aktuálne nejde o to, či sa Kiska úspešne zhostí poslania, ktoré mu imputovali jeho dôverníci z najbližšieho okolia, ale samotný fakt, že sa na to podujal, zneisťuje súčasnú opozičnú elitu, či v súperení o moc dokáže čeliť politickej konkurencii z viacerých strán. Okrem vládnej koalície budú totiž o kreslá v Národnej rade SR urputne bojovať  tak povediac „opozičníci z povolania“ na čele s terajším europoslancom Richardom Sulíkom, potom umienení radikáli Mariana Kotlebu a prívrženci konzervatívneho „reformátora“ Štefana Harabína, ako aj bývalá materská strana nedávno zvolenej prezidentky a nová strana už o dva mesiace bývalého prezidenta.

 

Kiskovo rozhodnutie nevytratiť sa z verejnej scény k rodine do Popradu nielen znervóznilo „staré opozičné štruktúry“, ale objavili sa aj viaceré signály, že podaktorí politici z dávnych čias pocítili nutkanie - ako sa hovorí - vrátiť sa do „hry.“ Možno ich vnútorne popudilo, keď „nováčik“ - ako Andrej Kiska - verejne deklaroval odhodlanie ísť do straníckeho zápasu, aby získal post predsedu vlády. Určite to nebol však pravý motív starých harcovníkov, ktorí začali špekulovať nad tým, ako zúročiť rokmi politickej praxe overené skúsenosti s tým, ako riadiť štát. Nemožno jednoznačne usudzovať, či ich k tomu inšpirovala iba egoistická túžba po moci, snaha o získanie z toho plynúcich privilégií alebo úsilie o napĺňanie hodnôt, ktorým nezištne venovali kus svojho života v politike.


Späť