Disident Mikloško považuje väčšinu opozičných politikov za nezrelých - ak zlyhá alternatívna vláda, príde vláda pevnej ruky

Disident Mikloško považuje väčšinu opozičných politikov za nezrelých - ak zlyhá alternatívna vláda, príde vláda pevnej ruky


24.12.2019

„Myslím si, že napokon to dopadne tak, že nás čaká vláda alternatívy“ - povedal niekdajší disident a rešpektovaný kresťanskodemokratický politik František Mikloško v besede s literárnym vedcom a konzervatívnym politikom Petrom Zajacom. Zároveň však bývalý predseda slovenského parlamentu vyjadril voči uvedenej alternatíve svoje výhrady: „No už menej som si istý tým, či tí ľudia dokážu vládnuť. A až potom sa nám môže stať, že príde niekto s vládou pevnej ruky, kto tu bude chcieť so všetkým urobiť poriadok. Zatiaľ ešte nie sme v ére silných vodcov, môže sa to však stať, ak táto nová alternatívna vláda zlyhá. Toto treba hovoriť otvorene: som za to, aby sa vláda Smeru skončila, no zatiaľ v opozícii nevidím ľudí, ktorým by som zveril do rúk moc byť premiérmi s výnimkou Andreja Kisku, ktorý vie, čo je štát, čo je diplomacia. Tí ostatní sa mi zdajú nezrelí, čo sa ukazuje na ich komunikácii, ktorá je vulgárna, hrubá a trápna. Takým ľuďom by som nechcel zveriť do rúk správu päť a polmiliónovej krajiny. Treba im povedať toľko: ak sa nezmeníte, ak nezačnete na sebe pracovať, tak v politike nemáte čo robiť a radšej choďte preč. Celá opozícia sa totiž dnes vezie iba na jednej veci, a to na tom, že majú spoločného nepriateľa, priživujú sa na tom, že chcú odstaviť Smer.“

Mikloškova výnimka udelená Andrejovi Kiskovi si zaslúži kritickú pripomienku, že bývalý prezident nie je politikom takých kvalít, ako si to myslí skúsený politik a reálne uvažujúci človek, za akého bývalého predsedu Národnej rady SR možno považovať. Predovšetkým ide o to, že Andrej Kiska v období jeho pôsobenia v Grasalkovičovom paláci neprejavil veľa schopností samostatného politického úsudku, ale bol odkázaný na svojich poradcov, ktorí mu „našepkávali“ a napísali to, čo má hovoriť na verejnosti. Ani zďaleka nedisponuje takými kvalitami politického intelektu, akými sa môžu „popýšiť“ Mikloško, či Zajac. Vôbec sa neprepracoval na taký level, ako napríklad Peter Pellegrini alebo Béla Bugár. Možno Kisku hodnotí takto aj Mikloško, ale  v pozitívnej rovine ho uviedol z toho dôvodu, aby nedemoralizoval svojím negatívnym hodnotením väčšiny opozičných politikov elektorát opozície, ktorý naivne očakáva zásadné zmeny od politikov, neustále sa hašteriacich, naladených iba extrémne negativisticky a bez schopností kultivovaným spôsobom oponovať súčasným vládcom.

 

Mikloškove myšlienky o stave súčasnej opozície si zaslúžia pozornosť aj z toho dôvodu, pretože do značnej miery dávajú odpoveď na otázku, prečo sa volebné preferencie opozičných strán už niekoľko mesiacov nemenia k lepšiemu - teda v ich prospech. Všelijakí komentátori médií tzv. hlavného prúdu i „slovutní“ analytici špekulujú nad tým, prečo kauza Gorila, „kočneriáda“ a všakovaké „antificovštiny“ nezaberajú tak, ako očakávajú podľa logiky ich politického myslenia. Nuž Mikloško pomenoval príčiny ťažkopádneho napredovania - niekedy kolísania - opozičných volebných preferencií výstižne a stručne. Už v komentári portálu Orientácia.sk bolo pred dvomi týždňami spomenuté, že „opozícii chýbajú dôveryhodné autority politických lídrov.“ Mikloškovu pozitívnu charakteristiku Andreja Kisku možno brať do úvahy iba v prípade, ak sa budeme držať kritéria, že medzi „slepými je aj jednooký kráľom.“

 

V kontexte s predchádzajúcou charakteristikou „kormidelníkov“ opozičnej „lode“ si možno odôvodnene položiť otázku, aká bude reálna spoločenská efektívnosť vlády, zostavovanej ľuďmi, ktorí sa Mikloškovi zdajú „nezrelí,“ a preto by im nechcel zveriť do rúk správu Slovenska. Nie je jednoduché na túto otázku odpovedať, aj keď s určitosťou možno predpokladať iba to, že sa azda zhodnú v tom, ako naložiť s niektorými defektmi predchádzajúcej exekutívy. Ale programy opozičných strán a konfliktná mentalita ich predstaviteľov môžu sa stať problematizujúcim faktorom koaličného súladu, bez ktorého sotva dokážu realizovať už iba propagandistické predsavzatia, avizované na ich volebných reklamných pútačoch. V tejto súvislosti treba konštatovať, že uvedená okolnosť nie je príliš povzbudzujúca pre tých, ktorí sú nespokojní so súčasnou vládou a vkladajú svoje nádeje na zmenu do opozičných predstaviteľov.

 

V rámci predchádzajúcich úvah nepôsobí až tak fantazmagoricky myšlienka, ktorú pred vyše dvomi mesiacmi vyslovil premiér Peter Pellegrini v relácii TV Markíza „Na telo,“ že si vie predstaviť vládu s Andrejom Kiskom. I keď sa zdá takéto riešenie pre radikálov a „fanatikov“ v táboroch oboch politikov neprijateľné, záujem Slovenska, aby po voľbách vo februári 2020 nastúpila stabilná vláda, si vyžaduje zaoberať sa aj zdanlivo nereálnymi modelmi povolebného usporiadania politických pomerov v našej krajine. Iba plytkí a povrchní propagandisti snívajú o tom, že strana Smer-SD zmizne zo slovenskej politickej mapy - alebo, že prívrženci Andreja Kisku sa vzdajú svojho predsavzatia zbaviť Slovensko „rakoviny“ korupcie, klientelizmu a partokracie, nerestí sužujúcich občanov za všetkých doterajších vlád, počínajúc privatizérskou vládou Vladimíra Mečiara, nevynímajúc ani kabinet Mikuláša Dzurindu či krátku vládu Ivety Radičovej. Veľké zmeny v spoločnosti sotva dokážu robiť malicherní ľudia bez politickej fantázie, ktorí nechápu fenomén kompromisu ako základ spoľahlivých riešení spoločenských problémov.


Späť