Ani Kiska - ani Danko - nerozumejú zahraničnej politike, ale napriek tomu reprezentujú Slovenskú republiku v zahraničí

Ani Kiska - ani Danko - nerozumejú zahraničnej politike, ale napriek tomu reprezentujú Slovenskú republiku v zahraničí


16.11.2017

Vyslať horší signál o Slovensku do sveta, ako to dokázali dvaja jeho najvyšší ústavní predstavitelia, sa sotva niekomu podarí. Prezident Andrej Kiska rečnil pred Európskym parlamentom o "ruskej hrozbe" Európe a predseda Národnej rady Slovenskej republiky Andrej Danko v ten istý deň "vylieval" svoje rusofilstvo pred poslancami ruskej Štátnej dumy.

Uvedený fakt odôvodnene rozhorčil ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ktorý karhavým tónom zareagoval na diametrálne odlišné postoje oboch potentátov. Laici hodnotili kritické vyjadrenie Lajčáka negatívne, čo sa im však nedá vyčítať, pretože v zahraničnej politike sa vyznajú asi tak kvalifikovane, ako väčšina Slovákov (Maďarov, Rusínov, karpatských Nemcov a ostatných minorít u nás) rozumie futbalu alebo hokeju. Je však zarážajúce, že predseda slovenského parlamentu „nevidí žiadny dôvod, prečo by mal svoj prejav konzultovať s ministrom“ - ako to oznámila jeho hovorkyňa. Neadekvátne je aj vyjadrenie samotného prezidenta republiky, ktorý na kritiku reagoval „diplomaticky“ vyjadrením, že „minister Lajčák zrejme nemá dosť informácií zo svojho rezortu“, čo údajne súvisí s tým, že ako predseda Valného zhromaždenia OSN sa zdržiava v New Yorku.

 

Ani Andrejovi Dankovi - ani Andrejovi Kiskovi - nemožno celkom vyčítať, že nerozumejú zahraničnej politike, pretože do politiky ich vyniesla vlna populizmu - či filantropický imidž. Zaslúžia si však kritiku za aparát svojich odborných poradcov, ktorí iniciujú ich kroky v politike, „odobrujú“ ich konkrétne postupy alebo im píšu prejavy. Obaja najvyšší predstavitelia nie sú v politike tak krátko, aby sa nenaučili, že zahraničná politika štátu nie je záležitosťou osobného úsudku, dobre mienených úmyslov alebo emocionálnej zaujatosti. V takomto kontexte si Kiska i Danko zaslúžia negatívnu charakteristiku, pretože nerozumejú zahraničnej politike, ale reprezentujú Slovenskú republiku na významných medzinárodných fórach. Keby existovala koordinácia ich krokov v oblasti zahraničnej politiky, tak by nedošlo k tomu, čo predviedli obaja ústavní činitelia, keď sa jeden z nich pobral lichotiť do Moskvy a druhý išiel do Štrasburgu, kde vyčítal Moskve všetky aktuálne „hriechy.“  

 

Z iného uhla pohľadu konanie oboch „papalášov“ má svoju stranícku logiku. Andrej Danko hovoril v ruskom parlamente ako predstaviteľ Slovenskej národnej strany, ktorej elektorát zdieľa sympatie voči Rusku a hlási sa ku konzervatívnej doktríne panslavizmu. Šéf parlamentu určite pozitívne ovplyvnil nielen voličov SNS, ale zaiste neuvažuje tak naivne, že by tým zmenil napr. zámer ruského Gazpromu vybudovať plynovod Nord Stream-2, ktorý pripraví Slovensko o nemalú sumu poplatkov za tranzit ruského plynu do Európy cez naše územie. Podobne sa možno vyjadriť o vystúpení Andreja Kisku v Európskom parlamente, pretože hovoril z duše prívržencom opozície i „jastrabom“ v americkom Kongrese, napáchnutým naftalínovou „rusofóbiou“  z čias studenej vojny. Možno mu to odporúčal jeden z jeho poradcov, ktorý sa kedysi etabloval vo Washingtone ako slovenský veľvyslanec.

 

Profesionálny diplomat, bývalý minister zahraničných vecí a europoslanec Eduard Kukan - ktorého sotva možno podozrievať zo sympatií k súčasnej vládnej koalícii - poučil prezidenta republiky i predsedu parlamentu, že „ak chceme mať jednotnú zahraničnú politiku, potom treba hrať tímovú hru, a nie sa nejakým spôsobom vymedzovať ako sólisti.“ Zostáva si položiť otázku, či obaja kritizovaní ústavní činitelia majú taký intelektuálny potenciál, aby pochopili Kukanove slová. Ich reakcia na Lajčákove výhrady naznačuje, že zostávajú v zajatí svojho stranícko-politického videnia sveta, svojich poradcov a historických stereotypov - čo však na Slovensku nie je iba prípad Kisku a Danka.  


Späť