Analýza cesty Slovenska k Novembru 1989 - zánik režimu bol spontánny proces, ktorý podstatne ovplyvnil geopolitický faktor

Analýza cesty Slovenska k Novembru 1989 - zánik režimu bol spontánny proces, ktorý podstatne ovplyvnil geopolitický faktor


12.11.2019

Nechcem sa zaoberať konšpiracionistickou mytológiou novembra 1989, ale pokúsiť sa zhrnúť niektoré fakty a súvislosti, ktoré sa týkajú vývoja predtým, čo nasledovalo na Slovensku po 17. novembri 1989. Pripúšťam, že udalosti tohto obdobia sa môžu odlišne javiť bývalým disidentom a tým, ktorí aktívne čelili komunistickému režimu - a inak ich môžu interpretovať tí, ktorí majú k uvedeným udalostiam odstup z rozličných príčin. Sám som bol aktérom niektorých dejov alebo ich bezprostredný pozorovateľ. Pri mojej analýze situácie sa opieram o svedectvá iných angažovaných osôb, archívne záznamy a tiež výpovede historikov, ktorí sa úprimne snažia poskytnúť výklad udalostí, ústiacich do vývoja spojeného z Novembrom 1989.

Hneď na úvod spomeniem, že môj východiskový pohľad na situáciu v druhom polroku 1989 na Slovensku sa zhoduje s názormi analytikov, že podstatný vplyv na rozpad totalitného systému v Česko-Slovensku mali zmeny v geopolitickom priestore - a to predovšetkým vývoj v Moskve a prevratné udalosti v ostatných krajinách komunistického bloku. Maďari ako prví odstránili v máji 1989 výstražný systém na hraniciach s Rakúskom a v auguste zrušili prísne strážené pásmo pri hranici. Od augusta začal sa masový útek východných Nemcov cez Maďarsko do Spolkovej republiky Nemecko. Vtedy na žiadosť NDR v septembri zaviedla československá vláda sprísnenie opatrení na hraniciach s Maďarskom, čo tiež prispelo k tomu, že tisíce východných Nemcov hľadali azyl na západonemeckom veľvyslanectve v Prahe. Pražská vláda v tejto situácii predstierala neutralitu. Nával utečencov si vynútil medzivládne rokovania, na základe ktorých sa začiatkom októbra vypravili z Prahy vlaky s utečencami, ktoré cez územie NDR smerovali do Západného Nemecka.

 

Situácia sa však ďalej vyostrovala, čo vyústilo do nepokojov a demonštrácií vo východnom Nemecku - až 17. októbra padla vláda Jednotnej socialistickej strany Nemecka, ktorú viedol konzervatívny komunista Erich Honecker. Napätie v NDR ani po tejto zmene nepoľavilo a tak 9. novembra padol Berlínsky múr, symbolizujúci totalitný režim vo východnom Nemecku. O deň neskôr - 10. novembra - v Bulharsku bol odvolaný prvý tajomník Bulharskej komunistickej strany Todor Živkov a tým sa začala v krajine cesta reformných zmien, ktoré viedli k pádu komunistického režimu. V Poľsku už od augusta 1989 stál na čele vlády prvý nekomunistický premiér v strednej a východnej Európe Tadeusz Mazowiecki, ktorý začiatkom októbra vyhlásil program radikálnej ekonomickej reformy, prechod k tržnému hospodárstvu. K tomu sa žiada poznamenať, že Poľsko už od vzniku Solidarnošči na začiatku osemdesiatych rokov sa stalo hlavnou traumou československého vedenia.

 

Vývoj v susedných krajinách stimulujúco pôsobil na spoločenskú atmosféru v Česko-Slovensku, kde centrom opozičných aktivít proti komunistickému režimu bola Praha. Na Slovensku najvýraznejšiu organizovanú opozičnú silu predstavovala tajná cirkev a katolícki aktivisti, zapojení do rozličných štruktúr. Bunky tzv. tajnej cirkvi predstavovali najrozvetvenejšiu a publicisticky najaktívnejšiu neoficiálnu štruktúru. Tajná cirkev nemala vyslovene politický charakter, ale časopisy katolíckeho disentu a niektoré občiansko-právne požiadavky jasne zrkadlili jej opozičnú orientáciu, čo prezentovala známa „Sviečková manifestácia“ v marci 1988. Bola to demonštrácia proti represívnemu komunistickému režimu, ktorý svojou reakciou potvrdil, že veriacich katolíkov považuje za jedno zo svojich najväčších ohrození. Policajný zákrok v marci 1988 v Bratislave vyplýva z kontextu viacerých pokusov politizovať aktivity tajnej cirkvi a veriacich občanov všeobecne.

 

Vývoj k novembrovej zmene režimu v Česko-Slovensku bol spontánny proces - v tom sa napríklad zhodujem s názorom Václava Klausa. Nemožno však z tohto procesu vynechať skupiny i jednotlivcov, ktorí sa z rozličných pohnútok pokúšali o eróziu komunistického režimu - a to buď z otvorene opozičných pozícií, alebo z pozícii jeho reformátorov - či  odpadlíkov, teda disidentov, usilujúcich sa o spoločenskú zmenu v legálnom rámci. Gorbačovova perestrojka povzbudila oponentov a kritikov režimu na Slovensku, ktorí už pred rokom 1987 sa pokúšali opatrne vyvíjať aktivity, prekračujúce skostnatený ideologický rámec a otvárajúce prístup k neortodoxným riešeniam problémov tzv. reálneho socializmu, čo bolo oficiálne pomenovanie spoločenského status quo. Perestrojku pozitívne vnímali aj mnohí komunisti - mimo straníckych špičiek - čo sa prejavilo v ich aktívnych novembrových postojoch.

 

Žiada sa spomenúť, že už dávno pred perestrojkou na Ekonomickom ústave SAV pôsobila skupina ekonómov, zaoberajúca sa návrhmi na zavádzanie trhových mechanizmov do hospodárskej politiky. Medzi nimi boli aj osobnosti, ako Jozef Markuš  - podpredseda prvej ponovembrovej vlády pre ekonomiku a Brigita  Schmögnerová, ministerka ponovembrových vlád a doteraz angažovaná národohospodárska odborníčka, uznávaná aj v zahraničí. Jozef Markuš viedol práce na dlhodobej súhrnnej prognóze Slovenska, na ktorej sa podieľali tiež Fedor Gál a Pavel Hoffmann, verejnosti neskôr známy ako minister pre strategické plánovanie a neskôr podpredseda federálnej vlády. Časť prognózy vypracoval sociológ Ján Bunčák; jeho štúdiu kvôli jej otvorenej kritike pomerov v spoločnosti vysielala Slobodná Európa. So zreteľom na nonkonformnú činnosť Ekonomického ústavu SAV viacerí z menovaných boli spravodajsky rozpracovaní ŠtB a ich mená sa objavili v dokumentácii Ústavu pamäti národa.

 

Ani na hlavnom ideologickom pracovisku komunistickej strany - na Ústave marxizmu-leninizmu pri ÚV KSS, ktorý viedol Viliam Plevza - nevládla iba skostnatená obmedzenosť biľakovského typu, ale aj tu pracovali reformne orientovaní bádatelia, ktorí si uvedomovali, že komunistický systém sa dostal do „slepej uličky“ a jeho najvyšší predstavitelia sa uzavreli do „veže zo slonoviny.“ Do tejto kategórie patrili Peter Weiss a Pavol Kanis, zameraní na spoluprácu so širším okruhom odborníkov z oblasti spoločenských vied, čo sa prejavilo aj v internej edičnej činnosti ústavu. Ich pričinením boli vydané v preklade v rámci edície pre vnútornú potrebu dve „nemarxistické“ publikácie, ktoré ďaleko prekračovali oficiálny ideologický rámec. Boli to futurologické prognózy Johna Naisbitta a Patricie Aburdenovej „Megatrendy 2000“ a štúdia futurológa Alvina Toflera „Tretia vlna“ o nástupe informačných technológií, ktoré revolučne zmenia svet. Plevzov ústav nebol teda iba „baštou konzervativizmu“, ale aj liahňou politikov novej ľavice na Slovensku.

 

V polovici osemdesiatych rokov sa aktivizovali aj bývalí reformní komunisti - vrátane Alexandra Dubčeka, ktorý si spoločenskú zmenu predstavoval ako návrat k myšlienkam „Pražskej jari“ z roku 1968. Dubček vypisoval listy predsedníctvu Ústredného výboru KSČ, písal do Moskvy, vedeniu eurokomunistických strán, ktoré odsúdili sovietsku inváziu do Česko-Slovenska v auguste 1968. Jeho aktivity tohto druhu prezentovali verejnosti zahraničné rozhlasové stanice (Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC a ďalšie), takže ovplyvňovali nálady jeho prívržencov a ŠtB ich považovala za jednu z hlavných hrozieb režimu. S Dubčekom udržiavali určité kontakty ekonóm Hvezdoň Kočtúch a politológ Ivan Laluha. Ich skupina vydávala samizdat Rozsievač a neskôr Myšlienka a čin. V inom krúžku reformných komunistov, kde patrili okrem iných filozofi Július Strinka, Ján Uher a Milan Šimečka vznikla v júni 1989 myšlienka založiť tzv. Slovenské fórum prestavby, ale ŠtB v zárodku túto iniciatívu zlikvidovala nátlakom na zakladateľov. K samotnej osobe Alexandra Dubčeka treba objektívne uviesť, že jeho aktivity nemali v opozičnom kontexte dominantný charakter a ani bývalí reformní komunisti ho v takejto pozícii nevnímali.

 

Na podobnej ideovej báze sa na jar 1987 zrodil projekt „Klubu leninskej iskry“, ktorý propagoval sovietsku perestrojku a snažil sa organizovať otvorenejšie diskusie k aktuálnym spoločenským problémom, pričom jeho hlavní organizátori Igor Cibula, Ladislav Hoffmann a Jozef Moravčík sa snažili o to, aby sa etabloval do oficiálnych spoločenských štruktúr. Napriek kamuflovanému názvu ŠtB správne vyhodnotila skupinu propagátorov perestrojky ako opozičnú paralelnú štruktúru. V dokumente II. odboru Správy ŠtB Bratislava za rok 1987 sa uvádza, že „založenie Klubu leninskej iskry“ v Bratislave dosiahol so súhlasom ZŠSP bývalý príslušník I. správy ZNB  (teda rozviedky), ktorý o jeho založení informoval písomne konzulát ZSSR a žiadal o slobodnú výmenu lektorov.“ Uznesenie o rozpracovaní „Klubu leninskej iskry“ sa odvolávalo na § 100 (vtedy platného) trestného zákona, ktorý sa týka trestného činu „poburovania.“ V priebehu dvoch rokov sa ŠtB podarilo zastrašovaním klub rozložiť, ale už v septembri 1989 skupina obnovila svoju činnosť pod hlavičkou Spoločenskovedné fórum - Dialóg pri pobočke Slovenskej vedecko-technickej spoločnosti na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde pôsobil Jozef Moravčík. Na dvoch podujatiach fóra sa zúčastnili budúci aktéri Novembra 1989 - Fedor Gál a Pavol Kanis. Ak spomínam opatrenia ŠtB proti jednotlivým opozičným aktivitám a ich aktérom, pripomínam, ž ovplyvňovala ich miestna politická objednávka, teda  v takomto rámci sa dajú porovnávať konkrétne postupy ŠtB napríklad v Prahe a v Bratislave.

 

Medzi aktivity inšpirované perestrojkou v Moskve patrí aj výzva „Vzduch našich čias“, ktorú inicioval redaktor denníka Pravda Drahoslav Machala; chcel ňou nadviazať na demokratické tradície ľavice z obdobia prvej ČSR. Za akúsi „vlajkovú loď“ perestrojky sa považoval umelecký časopis Literárny týždenník, ktorý spolu s novou redakciou mesačníka Slovenské pohľady otváral niektoré tzv. zakázané témy. Príznakom zmenenej spoločenskej atmosféry boli tiež kroky, vedúce k založeniu PEN-klubu spisovateľov na Slovensku. Rovnako možno hodnotiť personálne posuny vo výtvarníckej obci, kde získal zväzovú funkciu výtvarník Miroslav Cipár - neskôr jeden zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu - a bol tiež rehabilitovaný nezávislý výtvarník  Rudolf Sikora, ktorému bolo obnovené členstvo v organizácii výtvarníkov.

 

Významnou postavou nezávislej alternatívnej kultúry a bratislavského disentu bol Ján Budaj, ktorý spolupracoval s aktivistami Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Ich činnosť získala značnú publicitu a vyvolala záujem verejnosti potom, čo 4. októbra 1987 vyšiel dokument Bratislava/nahlas. Jeho prvých 1000 výtlačkov sa rýchle minulo a Hlas Ameriky ho onačil za „najväčšiu facku režimu, akú dostal od roku 1968.“ Opatrenia ŠtB proti tvorcom samizdatu a štvavá propagandistická kampaň proti ochranárom povzbudila politické aktivity, ktoré vyvrcholili v novembri 1989. Václav Havel označil Bratislavu/nahlas za slovenskú Chartu 77, ale je to trochu nadnesené porovnanie, ak berieme do úvahy represie proti pražským chartistom a reakcie režimu voči autorom dokumentu Bratislava/nahlas.

 

Na pražských chartistov boli napojení i bývalí reformní komunisti Miroslav Kusý a Milan Šimečka. Zahraničie ich podporovalo, avšak ich kritika režimu sa nevenovala špecifickým témam a problémom Slovákov. Možno to bolo tým, že zostali príliš v „zajatí historického čechoslovakistického stereotypu.“ V poslednej fáze krízy režimu 15. októbra 1988 vzniklo v Prahe Hnutie za občiansku slobodu (HOS), ktoré spojilo všetky demokraticky zmýšľajúcich oponentov komunistického systému. Na Slovensku založenie odbočky HOS inicioval Ján Čarnogurský. Aj tu sa spojili ľudia s rôznou politickou orientáciou - medzi nimi Hana Ponická, Anton Selecký, MUDr. Vladimír Maňák, CSc., prof. PhDr. Miroslav Kusý, doc. Milan Šimečka, Ing. Ján Langoš, Ing. Michal Svrček, CSc., PhDr. Jozef Jablonický, Tibor Novotka, Michal Lehocký, Ing. Elena Lehocká, Ing. Juraj Kohutiar, Vladimír Pavlík, Ladislav Šimek, Ján Szöllösz, Ján Trstenský, MUDr. Vladimír Komár, Ivan Hoffman a niekoľko ďalších. HOS vyslal silný signál verejnosti, keď pri príležitosti 70. výročia tragickej smrti gen. M.R. Štefánika vydal vyhlásenie, ktoré uverejnila rozhlasová stanica Slobodná Európa a samizdatový časopis Bratislavské listy. Ďalším významným signálom verejnosti bola výzva Bratislavskej päťky. Chcem zdôrazniť, že Hnutie za občiansku slobodu považoval režim za mimoriadne nebezpečné, pretože spájalo  relevantné opozičné a kriticky naladené sily, ktorým išlo o zmenu existujúceho režimu vlády jednej strany.

 

Všetky spomínané akcie, aktivity a aktéri radikalizovali spoločenskú atmosféru na Slovensku a tento proces vyvrcholil udalosťami, ktoré sú spojené s vývojom po 17. novembri 1989. Nie je jednoduché povedať, čo z toho podnietilo masy ľudí na Slovensku, aby sa prestali báť, vyšli na námestia a bez násilia zmietli totalitný režim, ktorý tu vládol. Súhlasím však s názorom nezávislého historika Martina Mocka, ktorý predniesol na slovensko-poľskej vedeckej konferencii historikov  - „1989“ - v Bratislave  26. septembra tohto roku: „Pri vzniku rozhodujúcej revolučnej sily u nás zväčša nestáli disidenti, chartisti, ani osemašesťdesiatnici, ani katolícky disent, či politický exil. V prevažnej väčšine sa najviac akcieschopnými ukázali byť ľudia s nekonformnými názormi pôsobiaci v oficiálnych štruktúrach. Môžeme ich nazvať šedou zónou či ostrovčekmi deviácie, ale to na veci nič nemení.“   


Späť