Autor Igor Cibula

Nie všetkých politikov – vládnych i opozičných – pri realistickom hodnotení ich vyjadrení a činov možno hádzať do jedného vreca. Ale zriedkakedy sa vyskytuje taká kritická sebareflexia, akú v nedeľu 30. septembra 2018 prezentoval v diskusnej televíznej relácii TA3 „V politike“ poslanec Národnej rady z hnutia Sme rodina Milan Krajniak. Na margo posledného protestného pochodu iniciatívy „Za slušné Slovensko“ totiž konštatoval, že „ľudia protestujú, lebo neveria nikomu z nás.“ Ku Krajniakovemu vyjadreniu sa žiadať doložiť otázku, že koľko bolo tých ľudí, ktorí prišli na piatkový protest v Bratislave a ostatných slovenských mestách. Preto oveľa presnejšou mierou nespokojnosti je posledný prieskum volebných preferencií agentúry Focus; jeho výsledky viac-menej kopírujú čísla z prieskumov za posledné mesiace, keď sa preferencie politických strán pohybovali na približne rovnakej úrovni a ich rozdiely sa blížili úrovni štatistickej chyby.

Najnovší vývoj policajného vyšetrovania kauzy zavraždenia Jána Kuciaka a jeho priateľky môže viesť nielen k usvedčeniu vraha a jeho komplicov – ale azda umožní zistiť, kto bol objednávateľom vraždy – a vnáša nový moment do kampane, v ktorej opozícia dvojnásobnú vraždu s nevyjasneným pozadím využívala hlavne ako jeden z argumentov proti súčasnej vládnej koalícii. Na pozadí niektorých chýb Ficovej vlády zavraždenie Kuciaka a jeho partnerky slúžilo ako morálny stimul všetkých kritických obvinení, ktoré opozícia predkladala verejnosti ako jasné dôkazy o tom, že súčasnú koalíciu je potrebné čo najskôr nahradiť novou vládnou zostavou. Dokonca opoziční politici – s výnimkou Milana Krajniaka – prišli tiež s nekompetentným nápadom zmeniť proces nominácie policajného prezidenta, čo vládna koalícia akceptovala, aby si zachránila kožu pred rozhnevanou laickou verejnosťou.

V súvislosti s voľbami poslancov Národnej rady SR v roku 2020 sa množia úvahy analytikov o tom, aké sú šance súčasného prezidenta republiky Andreja Kisku, keď ukončí svoj prezidentský úrad a začne sa prejavovať ako aktívny opozičný politik. Jeho zámer predovšetkým vystrašil predstaviteľov opozičných strán, ako sú Richard Sulík, Igor Matovič a Alojz Hlina, pretože správne predpokladajú určitý úbytok svojich voličov v prospech politického subjektu na čele s Andrejom Kiskom. Potvrdili to aj výsledky prieskumov, i keď ich relevantnosť je vzhľadom na časový horizont parlamentných volieb nie celkom presná. Napriek tomu signalizujú, že významná časť potenciálnych voličov opozície presunie svoje sympatie k avizovanej Kiskovej strane, keďže osoba prezidenta republiky sa im javí dôveryhodnejšia, ako podaktorí predstavitelia opozičnej „elity“.

Voľby prezidenta Slovenskej republiky na budúci rok budú prvým testom volebného potenciálu strany Smer-SD pred voľbami poslancov Národnej rady SR v roku 2020. Preto predsedovi najsilnejšej parlamentnej strany Róbertovi Ficovi záležalo na tom, aby jeho strana postavila do súboja o prezidentské kreslo silného kandidáta. Azda najvhodnejším adeptom na kandidatúru bol trojnásobný minister zahraničných vecí – predseda 72. Valného zhromaždenia OSN – Miroslav Lajčák. Spomedzi doteraz známych mien potenciálnych prezidentských kandidátov mal donedávna najväčšie šance zvíťaziť v súboji o funkciu hlavy štátu, ale najúspešnejší minister zahraničných vecí v histórii samostatného Slovenska sa tejto príležitosti vzdal a napriek vytrvalému naliehaniu Róberta Fica ponuku kandidovať za stranu Smer-SD neprijal.